Rodičia postihnutého dieťaťa majú často pocit viny
„Čas sa zastavil a v okamihu sa mi zrútil celý život...” Povedala mi prednedávnom mamička jedného chlapčeka, ktorému diagnostikovali autizmus. Pre rodičov postihnutého dieťaťa je to hlboká rana.
Otriasa ich minulosťou aj budúcnosťou, vynáša na povrch vinu a bezmocnosť, narúša ich obraz o sebe, ponára do neistôt, či dokážu byť dostatočne dobrými rodičmi a spúšťa strachy (často aj opodstatnené), či sa vôbec budú ešte vedieť začleniť do spoločnosti.
Zlyhal som ako rodič, keď moje dieťa potrebuje psychológa?
3 základné procesy, ktoré ovplyvnia integráciu postihnutého dieťaťa do spoločnosti
Cesta spoznávania sa, uznania a vzájomnej náklonnosti medzi rodičmi a deťmi so zdravotným postihnutím je dlhá, neistá a vrtkavá (niečo sa vyrieši, ale vzápätí sa nečakane objavia komplikácie inde). Rodičia s dieťaťom potrebujú prejsť 3 základnými procesmi, ktoré priamo i nepriamo následne ovplyvnia aj samotnú integráciu dieťaťa do spoločnosti.
- Proces humanizácie – už nehovoríme o „dieťati s poruchou autistického spektra”, ale o „Jankovi”, ktorý hrdo nesie svoje meno, zvolené pred svojím narodením a idealizované v rámci vysnívaného dieťaťa, ktorým kedysi v predstavách svojich rodičov bol.
- Proces rodičovstva – kde sa rodičia zmierňujú s tým, že toto je ich dieťa a toto dieťa ich (roz)poznáva a uznáva ako svojich rodičov
- Proces vzájomného naladenia a akceptovania – nakoniec si časom, dobrými skúsenosťami a šťastnými stretnutiami začnú rodičia predstavovať, že by sa mohli stať „dobrými” rodičmi tohto dieťaťa, ktoré sa rovnako stáva „dobrým” dieťaťom aj pre nich.
Pokiaľ táto práca vzájomného spoznávania sa a akceptácie, ktorá sa deje medzi rodičmi, dieťaťom, ale aj širším okolím a, samozrejme, zdravotným personálom (lekári, terapeuti, fyzioterapeuti...) nie je dostatočne uchopená, aj samotná integrácia dieťaťa do škôlky, školy i spoločnosti sa bude javiť komplikovaná a náročná.
Táto vzájomná práca všetkých zúčastnených zároveň mimoriadne ovplyvňuje v konečnom dôsledku aj budúcnosť páru ako takého. Hĺbka hendikepu dieťaťa totiž, paradoxne, vôbec nevysvetľuje, prečo sa niektoré páry úplne odizolujú a uzatvoria do vlastných depresívnych nálad, zatiaľ čo iní prejavujú tvorivú energiu, ktorá im umožní naďalej žiť v dobrých, alebo dokonca lepších podmienkach ako predtým.
Psychologička radí: Deti potrebujú odpovede, aj keď nie sú len pozitívne
Pocit viny
Rodičia ho často vyjadrujú v súvislosti s postihnutím svojho dieťaťa. Môže či nemusí byť založený na reálnych faktoch (genetický problém, prílišné vyčerpanie počas tehotenstva, nezhody rodičov atď.), niekedy maskuje narcistickú ranu a to hneď na 3 úrovniach:
- ja ako rodič (nedokázal/-a som splodiť zdravé dieťa...),
- ja ako partner (som nanič druh/družka),
- ja ako syn/dcéra vlastných rodičov (je toto dieťa hodné mojich rodičov a všetkého, čo pre mňa urobili?).
Paradoxne aj tento pocit viny môže v rodičoch vyvolať pocit zodpovednosti a oddanosti urobiť pre svoje dieťa maximum. Áno, urobiť maximum, hoci treba priznať, že naša spoločnosť, s individualistickým nastavením a čoraz menšími prostriedkami, ktoré sa týkajú tých slabších a oslabených, nie vždy dokáže vyhovieť ich požiadavkám. Pritom rodičia detí so zdravotným postihnutím sa veľmi často angažujú do vzdelania svojich detí, práve s nádejou lepšej budúcnosti pre ne.
Škola ako skúška socializácie
Táto túžba rodičov veriť v integráciu znamená, že pre svoje dieťa od útleho veku požadujú skutočnú integráciu do školy, ktorú považujú za jedinú cestu k sociálnej integrácii, pretože práve škola je prvou skutočnou skúškou socializácie. Je to miesto, kde sa človek učí spoznávať sám seba, zdieľať, žiť spolu s iným intelektuálnym a biologickým vkladom, kde objavuje spoločenstvo, disciplínu, pravidlá spoločenského života, kde si overuje údaje o rodinnej výchove, kde môže zistiť, či je viac alebo menej podobný ostatným, či veľmi odlišný.
Juraj Hipš: Hranica medzi doberaním a šikanou je tenká
Na zabezpečenie integrácie postihnutého dieťaťa je však potrebné:
- Najprv zabezpečiť opätovné začlenenie rodičov do každodenného života a naučiť ich to, čo sa iní nemusia učiť: milovať svoje dieťa, uznať ho za vlastné, prijať túto zmenu v ich živote, oddramatizovať situáciu, teda že aj napriek tomu, že ich dieťa je iné, môžu byť jeho rodičmi a byť na to hrdí. A toto je práve úloha tých, ktorí týchto rodičov sprevádzajú: lekári, zdravotníci, terapeuti...
- Prispôsobiť vzdelávanie ťažkostiam dieťaťa (možno v špecializovaných štruktúrach), ale nevyhýbať sa miestam, kde sa deti môžu stretnúť s prežívaním každodenného života väčšiny z nás. Tým, že sa dieťa snaží robiť to, čo robia ostatní, rýchlejšie napreduje. Viac si uvedomuje svoje postihnutie, ale skutočnosť, že ho ostatné deti prijímajú, mu pomáha prekonať nepohodlie, ktoré mu spôsobuje jeho odlišnosť, umožňuje mu normalizovať svoje správanie, riskovať, aby sa odvážilo žiť s ostatnými.
- Odtabuizovať hendikep dieťaťa, hovoriť o ňom otvorene (a to aj s malými deťmi), popísať, čo naše dieťa prežíva, čo dokáže a čo nie, ako prejavuje radosť, smútok, hnev, či v čom sa podobá na ostatné deti (poukazovať skôr na to, čo máme spoločné: rád/-a sa hrá s ..., rád pozerá takú či onakú rozprávku, rád má...).
Aj napriek tomu, že vaše dieťa je iné, môžete byť jeho rodičmi a byť na to hrdí.