Jedinečnosť môjho dieťaťa

Jedinečnosť môjho dieťaťa
9.9.2016 v kategórii Dieťa, autor prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc., foto: istockphoto.com

Je to ľudské mláďa, také podobné všetkým ostatným, ale je to súčasne aj moje dieťa, také iné a nenahraditeľné, čo vytvára môj neopakovateľný vzťah k nemu a určuje našu vzájomnú lásku. Nikto iný ho nevidí v takom svetle ako ja, nikto iný ho nemôže tak blízko poznať a nikto iný nevie tak konkrétne predvídať jeho správanie.

Rodičovstvo sa nedá naučiť

Má to však aj druhú stránku, som jeho rodičom a nesiem zodpovednosť za jeho vývin. Môžem sa radiť s lekárom, psychológom, učiteľom alebo trénerom, ale konečné rozhodnutie musím urobiť sám a sama.

Odborníci mi môžu prezradiť ako sa priemerné dieťa vyvíja, ich poznatky však musím preložiť do konkrétnej životnej situácie, prispôsobiť teóriu dieťaťu, nie dieťa teórii. To platí aj o spomienkach z vlastného detstva, ktoré nemôžeme mechanicky aplikovať na geneticky inak vybavené dieťa, žijúce v odlišných rodinných podmienkach a inej historickej etape. Napríklad úvaha, že naši ma prísne trestali, a predsa som veľa dosiahol, je scestná, nakoľko nie tie tresty, ale záujem rodičov o mňa a dobrý príklad, respektíve sebavýchovné úsilie prispeli k úspechu. Všeobecne skôr platí, že prísne tresty znižujú sebavedomie detí a zhoršujú ich správanie.

Rodičovstvo sa nedá naučiť, je to tvorivá činnosť, v každej situácii vyžaduje zamyslenie a precítenie, porozumenie dieťaťu a ovládnutie vlastných afektov. Niektoré deti sú bezproblémové a iné s neustálymi ťažkosťami, ale konečný výsledok môže byť rovnako radostný a uspokojujúci. Názory iných rodičov bývajú podnetné i objavné, ale nemôžeme ich jednoducho automaticky prenášať do vlastnej rodiny, nakoľko máme iné dieťa a iné podmienky.

Každé dieťa má inú prevládajúcu náladu. Jedno sa stále usmieva, zatiaľ čo druhé je skôr zadumané a podozrievavé. Môžeme to badať aj na vlastných súrodencoch, nielen u susedov. Nemusíme závidieť ani zbytočne spytovať vlastné svedomie, či sa dobre o svoje vážnejšie dieťa staráme. Východiskom je hľadanie pozitívnych stránok našej ratolesti, nakoľko výchova je predovšetkým rozvíjaním predpokladov. Podobne sú prítulné a málo prítulné deti, ktoré vyžadujú skôr slovný kontakt a myšlienkovú výmenu než objatie a hladkanie. Je dobré uvedomiť si, že láska dieťaťa k nám sa môže prejavovať najrozličnejším spôsobom, veľmi odlišným od našej predstavy, dokonca aj nevinným klamstvom, snažiacim sa nesklamať predpokladanú dôveru. Zvýšenie citovej istoty bude potom primeranejšou reakciou ako nepochopiteľný trest.

Spolupráca s dieťaťom závisí nielen od rodičovskej ochoty, ale aj biologického vybavenia dieťaťa. Niektoré pravidelne poobede zaspí a prespí približne rovnaký čas, druhé je v tomto nevypočítateľné a kladie na rodiča značné nároky. Nespravodlivo by sme vyčítali dieťaťu, že je iné. V tom je celá krása života, aj najsilnejší dôvod lásky.

Každé je iné, napokon, ani dve vločky snehu nie sú rovnaké...

Taká pohybová koordinácia, u jedného dieťaťa nápadne dobrá, u iného hraničiaca s nešikovnosťou. Dá sa trochu trénovať, ťažko však zásadne meniť. Športovo zaujatý rodič to môže niesť s ľútosťou, ale nezostáva mu iné, než objavovať pre svoje dieťa nové oblasti úspechu. Možno platí, že všetko, čo veľmi chceme, sa dá dosiahnuť, pravda, nemôžeme chcieť nemožnosti za hranicami vrodených predpokladov.

Konkrétne dieťa sa odlišuje vo všetkom, na čo si len spomenieme. Od prierezu vlasu po dlhovekosť. Významným prejavom je atraktivita dieťaťa. Príťažlivé deti majú jednoduchšiu sociálnu situáciu, niekedy však aj skryté nebezpečie rozmaznávania. U menej príťažlivého dieťaťa je vhodné zdôrazňovať jeho prednosti a ľudskú, citovú krásu, u atraktívneho vyžadovať primerané výkony, aby sa nespoliehalo len na čaro osobnosti.

Odlišná býva dynamika vývinu. Zbadáme desaťmesačné dieťa samostatne chodiť, aj trojročného chlapca, ktorý namáhavo zvláda svoje prvé slová. Pritom o pár rokov nemusíme zaznamenať žiadne rozdiely.

Konkrétne dieťa inak reaguje na rovnaké podnety a ľudia svojsky pozerajú na to isté dieťa. Navyše si dieťa postupne stále aktívnejšie vyberá jemu vyhovujúce prostredie a tým výrazne ovplyvňuje vlastný vývin. Pokiaľ budeme podnecovať pozitívne záujmy, bude si dieťa vyberať primeraných kamarátov a môžeme byť spokojní s našou nepriamou výchovou.

Platí však aj niečo o jedinečnosti rodičov a životnú situáciu dieťaťa ešte viac komplikuje vzájomný vzťah matky a otca. Nie vždy sa darí vykompenzovať nedostatky jedného priamym úsilím druhého, a vlastne ani tzv. ideálna rodina nevybaví dieťa všetkým potrebným do života. Veľa zostáva na vlastnej sebavýchove, ktorú je tiež vhodné podporovať od útleho detstva a v nemenšej miere aj rodičovským príkladom.

Jedinečnosť môjho dieťaťa v spojení s mojou vlastnou jedinečnosťou a odlišnosťou druhého rodiča i všetkých domácich podmienok vytvára najťažšiu, no aj najkrajšiu životnú úlohu – nachádzať najprimeranejšie reakciu v bežných, každodenných situáciách, nerezignovať pri neúspechoch, ale tvorivo hľadať nové východiská.

Rodičovstvo je nekonečný proces neustáleho vývinu dieťaťa i dospelých, skúškou empatie aj trvácnosti vzťahu.