Domáce úlohy deti chápu ako zločin a trest

Pre niektoré deti sú samozrejmosťou, iné ich neznášajú. Sú vôbec potrebné? Aký zmysel má sedieť doma nad knihami? Opýtali sme sa odborníkov, rodičov i detí...

„Máš už urobené úlohy?“ Táto otázka zaznieva v rodinách školopovinných detí častejšie ako čokoľvek iné. A je jedno, či sa to obom stranám páči alebo nie. Jednoducho povedané, domáce úlohy patria k „školskému“ životu. Avšak nemali by byť jeho príťažou. Ich prvoradý cieľ je totiž oveľa vyšší... Pravidelná a dôkladná príprava na vyučovanie vedie žiakov k zodpovednosti a prijímaniu vlastných povinností.  Tento cieľ by mali mať na zreteli všetci – pedagógovia i rodičia – a spolu ho prezentovať deťom.

Áno aj nie
Príprava na vyučovanie prebieha na našich základných školách predovšetkým formou domácich úloh. O tom, či má zmysel ich deťom dávať, sme sa v prvom rade opýtali pedagógov. Oslovili sme dve pani učiteľky, ktoré majú na vec (podobne ako asi tisíce ďalších učiteľov) odlišný názor.

Mgr. Juliána Ondášová, učiteľka slovenského jazyka na 2. stupni ZŠ, je zástankyňou úloh. Avšak: „...Ich efekt sa stráca, ak ich deti nepíšu doma, ale v škole cez prestávku. Pri ich písaní majú preto nezastupiteľnú funkciu práve rodičia, minimálne v tom, aby každý deň úlohy aspoň skontrolovali. Je dôležité, aby si žiaci doma precvičovali a upevňovali učivo, ktoré si v škole osvojili.“

Pri zadávaní domácich úloh je potrebné, aby učiteľ deti motivoval, a nie im ich uložil iba ako povinnosť, ktorej nesplnenie prinesie trest. J. Ondášová zo svojej praxe hovorí: „Pri svojej práci sa snažím nepreťažovať žiakov nezmyselne neúmerným množstvom úloh a cvičení. Skôr sa orientujem na aktuálne preberané učivo. Keďže v triede sú rôzni žiaci a taktiež žiaci so špeciálnymi potrebami, osvedčilo sa mi zadať na domácu úlohu 3 – 4  cvičenia s rôznym stupňom náročnosti, z ktorých si žiaci môžu vybrať 1 – 2 (podľa rozsahu). Slabší si môžu vybrať jednoduchšie úlohy a šikovnejší náročnejšie, alebo aj naopak. Podstatou je, že majú možnosť výberu. Osvedčilo sa mi, že úlohy si naozaj doma napíšu a tak sa skutočne otestujú, či preberanému učivu skutočne porozumeli. Efektívne sú tiež rôzne tvorivé úlohy, napr. vymýšľanie tajničiek alebo tvorba cvičení pre spolužiakov.“

Čo učiteľ nestihol...
Trochu iná je situácia na 1. stupni ZŠ, kde deti prechádzajú obrovským skokom v získavaní vedomostí. Naučiť sa písať, čítať, počítať... to sa nezaobíde bez hodín precvičovania. Zdá sa, že tu sú úlohy skutočne opodstatnené. Alebo nie?

Mgr. Miriam Matisovská je učiteľkou 1. stupňa ZŠ už 15 rokov. Jej postoj k tradičným domácim úlohám sa po rokoch menil – a dnes je negatívny. „Nezastávam domáce úlohy ako prostriedok na utvrdzovanie a opakovanie učiva. Je na to vyhradená časť vyučovacej hodiny, celé opakovacie hodiny, príp. pre slabších žiakov doučovanie, kde má učiteľ širší priestor venovať sa dieťaťu podľa jeho potrieb. Mám skúsenosť, že mnoho učiteľov sa spolieha na to, čo v škole nestihli, čo dieťa nepochopilo, dotiahnu doma rodičia, ktorí často nemajú potrebné vzdelanie ani dostatočnú trpezlivosť. Je potrebná aj spolupráca s učiteľmi na 2. stupni ZŠ – najmä pri prechode do 5. ročníka, aby v tomto trende pokračovali a nevideli v domácich úlohách len svoj predmet.“

Žiaci M. Matisovskej však nechodia domov vždy naprázdno. Ich učiteľka preferuje tzv. dobrovoľné domáce úlohy. „Snažím sa o také, ktoré deti zaujmú (vypracovať projekt, vyhľadať niečo na internete, v knižnici ap.), ale nie úlohy, ktoré opíšu cez prestávku od spolužiaka.“

Úlohy žiadne, alebo dobrovoľné a tvorivé – ako sa to pozdáva rodičom? Niektorým sa, porovnávajúc so svojimi školskými časmi, zdá, že ich deti sú tak málo vyťažené. M. Matisovská hovorí: „Vraj ich vidia málo sa venovať príprave na vyučovanie, príp. sa nepripravujú vôbec, a tak majú veľa voľného času... No ako vyplníme čas deťom po škole je už iný problém. To, že aj napriek širokej ponuke záujmových krúžkov na školách, v centrách voľného času, umeleckých školách sa priveľa detí túla  po uliciach, je už iná kapitola.“

A čo nadané deti?
Majú talent, vysoké IQ... jednoducho – nadané deti. Potrebujú alebo nepotrebujú domáce úlohy? Sú výnimkou? PhDr. Jolana Laznibatová, CSc., riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave, priznáva, že túto dilemu majú vyriešenú. Domáce úlohy sú u nich ‘tabu‘.

„Pre nadané deti, ktoré sú akcelerované vo svojom vývine, a špeciálne v intelektovej oblasti, nie je potrebný systém upevňovania, opakovania, precvičovania, pretože tieto deti majú zrýchlený spôsob myslenia, efektívny spôsob učenia a spracovania informácií. Znamená to, že predpísané učivo bez problémov zvládajú. Aj preto bolo potrebné vypracovať nové postupy pre prácu s takýmito deťmi, ktoré sa učia všetko skôr, ľahšie, rýchlejšie a efektívnejšie. Na rozvíjanie ich schopností nie sú potrebné mechanizmy precvičovania, opakovania, ale naopak, neustály prísun nových informácií. Keďže školské úlohy zvládajú v rámci výučby v škole, nepotrebujú ani popoludní v družine či doma písať klasické domáce úlohy. Platí to vo všetkých ročníkoch našej školy, od 1. triedy až po maturitu na 8-ročnom gymnáziu.“

Škola poskytuje starostlivosť o deti každodenne od 7,00 do 17,00 hod., čo oceňujú najmä mnohí pracovne vyťažení rodičia. O to viac, že nemusia doma so svojimi ratolesťami sedieť nad knihami. Čas popoludní je tak výsostne venovaný voľnému času detí. Na škole sú v ponuke rozmanité  záujmové krúžky podľa vlastného výberu a záujmov.

„Ak už deťom dávame prácu na domov, v zásade  je to nepravidelne ako špecifické zadania – a to formou projektov, referátov, slohov a iných kreatívnych činností. A ak niekedy dostane konkrétny žiak domácu úlohu, je to spravidla len v situácii, ak si nestihol urobiť zadanú prácu v škole,“  dodáva na záver J. Laznibatová.

Rodičia a domáce úlohy
Názory na domácu prípravu sa vo všeobecnosti rôznia aj medzi samotnými rodičmi. Elena je matkou dvoch dievčat vo veku 10 a 12 rokov. Hovorí: „Obe dcéry sú dyslektičky, majú problém najmä so slovenským jazykom, ale aj s dejepisom, zemepisom, angličtinou..., jednoducho všade, kde musia pracovať s textom. Domáce úlohy – to je naša nočná mora. Hoci sú dcéry už veľké, s každou sa musím učiť. Popoludnia sedíme nad knihami a priznám sa, s ich úlohami si často neviem rady ani ja, hoci mám vysokoškolské vzdelanie. Dyslexia bola u dcér určená len pred štyrmi rokmi a dovtedy sme sa trápili ešte viac, domáce úlohy, ktoré dostávali, boli totiž často pre ne priťažké... Až po zistení diagnózy nastala zmena a učitelia im dávajú menej úloh, prípadne ľahšie, ako majú ich spolužiaci. Na jednej strane nám to pomohlo, no na druhej – dcéry sa stretli s posmeškami od spolužiakov, že sú hlúpe. Ale našťastie, aj to sa časom, najmä vďaka niektorým učiteľkám, ktoré ostatným žiakom situáciu vysvetlili, zlepšuje.“

Jana a Peter z Bratislavy sú v inej situácii. Ich 9-ročný syn Mário je ako prvostupniar po vyučovaní v družine a úlohy si zvykol úlohy písať tam. Avšak... „Zväčša to dopadlo katastrofálne, vychovávateľky nemali naňho čas, čo on pri písaní úloh ešte potrebuje, a tak sme to zatrhli. Keď však príde domov, je už taký unavený, že na úlohy nemá ani pomyslenie. Dlho trvalo, kým sme pochopili, že naháňať ho ku knihám, keď chce byť radšej vonku alebo ísť na futbalový či tenisový krúžok, nemá význam,“ priznáva Jana.

A tak s manželom začali hľadať a našli. „Objavili“ učiteľku na dôchodku, ku ktorej Mário prichádza hneď po obede v družine. U „tety“ sa pohrá, vypracuje si s ňou úlohy, a keď poňho rodičia popoludní prídu, hre a zábave vonku nič nebráni. „Sme veľmi spokojní, a hoci to stojí trochu peňazí, dotyčná pani si ich zaslúži. Darmo, roky praxe, ktoré s deťmi má, sa na našom synovi jednoznačne podpisujú a môžem povedať, že sme si naozaj vydýchli,“ priznáva Peter.

Títo rodičia sa teda s prípravou svojich detí na vyučovanie vysporiadali po svojom. Ak by sme nahliadli do ďalších rodín, určite by sme našli ďalšie tipy a návody, ako sa popasovať s touto tortúrou.

Problém nemusí byť v dieťati
Ťažkosti s učením privádzajú niektorých rodičov na myšlienku zapísať dieťa do klubov či krúžkov, kde mu so zvládaním učiva pomôžu. Služby takéhoto rázu poskytuje aj Študijné centrum BASIC, ktoré na Slovensku pôsobí v 7 mestách. Pomocou študijnej technológie, ktorú vyvinul L. Ron Hubbard, sa deti učia, ako majú študovať. Viac nám porozprávala riaditeľka Študijných centier BASIC Slovensko Ing. Eva Eršéková.

„Deti, ktoré  prichádzajú do nášho centra,  majú problémy s čítaním a to sa samozrejme prejaví aj na schopnosti naučiť sa daný text a využiť ho v praxi. Nemusíme sa pozerať ani veľmi ďaleko do histórie. Stačí, ak si hocikto z nás pripomenie naše detstvo. Koľkokrát sme ako dieťa museli spraviť krok, aby sme dnes nemuseli nad tým ani rozmýšľať a chodíme plynulo. Koľkokrát sme si vytvorili vety na slovíčka z angličtiny, aby sme ich dnes použili pri svojej komunikácii? Veľakrát, však? Je to jeden veľmi dôležitý krok, aby sme sa danú vec naučili dobre.

Precvičovanie a dostatočné opakovanie, ako sa hovorí, „spôsobí ten zázrak“, že daný človek bude danú látku ovládať. Musí byť však splnená jedna veľmi dôležitá podmienka. A tu sa skrýva problém, ktorý nie je v úlohách, vzniká oveľa skôr – ešte keď sa dieťa učí danú látku. Pokiaľ dieťa neporozumelo na hodine kľúčovým slovám v preberanom učive, nie je schopné ani so „získanými“ informáciami pracovať. Nie je schopné spraviť si úlohu, precvičiť učivo. Objavíte tu lenivosť, pomalosť, chyby, ale aj neaktivitu.

Rodičia k nám často prídu s tým, že ich dieťa sa nechce učiť, že má problém a neúspech v škole, denne sa mu musia doma venovať a rodina pri pomyslení na úlohy má len trápenie a stres. Hľadajú riešenie a často sú prekvapení, že ich problém vôbec nemusí byť v dieťati. Deti prichádzajú do školy nadšené a chtivé sa učiť. Potom sa to akosi pomaly vytráca  a niekedy sa mení až na nechuť chodiť do školy. Pri našej práci sa často stretávame s tým, že dieťa nerozumie, čo má na úlohu spraviť. Nerozumie „prebranej“ látke. Nevie, ako sa má vlastne doma učiť. Nikto mu to nepovedal a len sa to od neho očakáva. Niektorí to zvládnu a niektorým to, že sa nevedeli (na)učiť, ovplyvní celý život.“

Ako dlho?
Aký dlhý čas je podľa odporúčaní psychológov vhodné venovať príprave na vyučovanie, zohľadňujúc osobitosti veku dieťaťa?

A čo deti?
Sú žiaci, ktorí s úlohami nemajú problém. Ich rodičia ani netušia, že nejaké majú... Druhá skupina detí chápe povinnosť úlohy vypracovávať, ale nerobí to rada, prípadne musí byť k tomu „vyhecovaná“ (pozitívne – pochvala, obľúbený učiteľ, alebo negatívne – poznámka, trest). No a tretiu skupinu tvoria deti, ktoré domáce úlohy neznášajú a bez rodičov ich nezvládnu.

Norik je tretiak a o úlohách vie svoje: „Nerobím ich rád, ale viem, že musím. No niektorí spolužiaci si ich zabúdajú a potom ich odpisujú cez prestávku, čo učiteľka často zistí a potom kričí. Našťastie nám úloh nedáva veľa, no na víkend nám ich „naváľa“ plno. Raz ich dostala celá trieda úlohu za trest, lebo niektorí cez hodinu vyrušovali. Nepáčilo sa mi, že boli potrestaní aj tí, ktorí boli dobrí...“

Deviatačka Tina nie je za úplné zrušenie domácich úloh. Myslí si však, že by ich malo byť menej a najmä menej „ťažkých“. Prečo? „Niekedy nám učiteľka dá úlohu, ktorej nerozumiem. Často je to práve cez zvonenie, a tak nemá čas nám to vysvetliť. Doma mi potom musia pomáhať rodičia.“ Tresty za nevypracovanie sú na škole, ktorú Tina navštevuje, bežnou vecou. Tak napríklad: „Dostávame poznámky alebo musíme ostať po vyučovaní, čo nechceme, a tak niektorí spolužiaci úlohy pred hodinou alebo na jej začiatku odpisujú. Niektoré učiteľky to však ľahko zistia a kontrolujú zošity.“

Ostávať za trest po škole „iba“ kvôli nenapísanej úlohe (a je jedno, prečo sa tak stalo), sa žiaľ stáva notorickým pravidlom na nejednej škole. Pre niektoré deti je to však problém. Grétka, ôsmačka, potvrdzuje: „Občas sa mi stane, že nemám úlohu urobenú celú alebo správne. Je to najmä zo slovenčiny. Jednoducho, ja tým cvičeniam nerozumiem a potom ich napíšem, ako si myslím, že majú byť. Učiteľka ma potom nechá po škole a vôbec ju netrápi, že mám krúžok alebo hudobnú. S ostatnými spolužiakmi dopisujeme úlohu, prípadne ju s nami učiteľka napíše, ale vždy je pri tom veľmi prísna.“

Náročnosť úloh, ich veľké množstvo a každý deň – zhruba to všetko sa žiakom nepáči. Istá nemenovaná žiačka priznáva: „Niekedy sa snažím úlohu urobiť, aj keď jej nerozumiem. Jasné, že ju potom nemám dobre. Ale učiteľ či učiteľka neocení ani moju snahu, že som sa vôbec pokúsila. Jednoducho ma „hodí do vreca“ s ostatnými, ktorí ju opísali alebo klamali, že zabudli zošit, a pritom ja som sa na rozdiel od nich aspoň snažila...“

Má vaše dieťa problém s úlohami?
Odpovedajte ÁNO alebo NIE:

1. Často si zabúda zapísať zadanie domácich úloh.
2. Hovorí, že úlohy nemajú.
3. Vyhovára sa, že si ich už urobilo v škole.
4. Písanie úloh odďaľuje, ako sa len dá.
5. Už len zmienka o ich písaní v ňom vyvoláva afektované správanie, plač.
6. K práci ho treba sústavne povzbudzovať a motivovať.
7. Pri písaní potrebuje dohľad, prípadne aspoň kontrolu po ich vypracovaní.
8. Ľahko sa rozptýli.
9. Odbieha od práce k hre, TV.
10. Domáce úlohy píše veľmi dlho, ťažkopádne.
11. Domáce úlohy vypracováva unáhlene, neuvedomujúc si chyby.

Ak máte pocit, že odpovedí ÁNO je priveľa, požiadajte o radu triedneho učiteľa vášho dieťaťa či výchovného poradcu, ktorý je na každej škole.

Čo dodať  na záver?
Téma domácich úloh je priširoká a rozmanitá, aby sme sa jej dokázali  venovať dostatočne. Tento exkurz mal za cieľ zmapovať plejádu názorov.

Čo z toho vyplýva? Rodičia a deti by chceli, aby učitelia zadávali úlohy dôkladne vysvetlené, v rozumnom množstve, rešpektujúc množstvo predmetov, ale i času, ktorý na ne deti majú. Napr. v stredy by sa domáce úlohy nemali dávať. Prečo? Podľa novej Vyhlášky Ministerstva školstva SR z 23. júla 2008 o základnej škole je „stredajšie popoludnie a pri zmenovom vyučovaní stredajšie dopoludnie určené na mimoškolskú záujmovú činnosť a na oddych žiakov. V tomto čase sa žiakom neukladajú písomné domáce úlohy na nasledujúci vyučovací deň.“

Domáce úlohy sú vždy úlohou aj pre rodičov. Tí majú dieťaťu pomôcť ich vypracovať. Slovo „pomôcť“ má však, rešpektujúc vek a schopnosti dieťaťa, viac významov. U mladších znamená doslova naviesť, upozorniť, poradiť; u starších je vo význame opraviť, skontrolovať. Pre každý vek však platí – dieťa potrebuje chápať, prečo je potrebné, aby sa na vyučovanie pripravilo. A čím skôr sa mu to bude dariť samostatne, tým lepšie.

Mimochodom, čo ak by sa na niektorej škole rodičia dohodli a požiadali by o to, aby ich deti úlohy nedostávali? Pochodili by? Mohli by školy zohľadniť ich žiadosť? Z Ministerstva školstva nám prišla strohá odpoveď – „Zatiaľ žiaden všeobecne záväzný právny predpis takúto možnosť nerieši. Za zadávanie úloh sú zodpovední jednotliví vyučujúci...“