Chúďatá bohaté deti 2. časť

Chúďatá bohaté deti  2. časť
22.9.2016 v kategórii Dieťa, autor Jitka Hiklová, foto: istockphoto.com

Ako je to so „šťastím“ detí, ktorým zdanlivo nič nechýba? Je to skutočne tak? Čo si ich detstve i vyhliadkach do budúcnosti myslí profesionálna vychovávateľka a renomovaný psychológ PhDr. Petr Šmolka?

Očami vychovávateľky

„Neuznávam krúžky pre high society. Deti tam nie sú šťastné.“

Vychovávateľka v herni je mladá žena, perfektne ovládajúca angličtinu. Má vysokú školu a miluje deti. Miluje ich napriek tomu, že sa jej niekoľko bohatých deciek vysmieva za to, že chodí do školy autobusom a električkou. Deti ju majú rady, túlia sa k nej a často sa jej zverujú so svojimi problémami. Čuduje sa, koľko starostí sa zmestí do malej detskej hlavičky...

Úlohou slečny vychovávateľky je okrem iného aj to, že musí deti vypraviť na krúžky (tenis, golf ai.) a usadiť ich do školských mikrobusov. Všimla som si dva veľmi časté úkazy: žiaci majú mimoškolských aktivít priveľa (častý problém ambicióznych rodičov – nedostatok súdnosti) a tým pádom sú veľmi unavení, alebo sú prihlásení na také krúžky, pre ktoré by sa sami nikdy dobrovoľne nerozhodli. Veľmi radi by zostali s touto pani učiteľkou v herni a pracovali s ňou na zaujímavých výtvarných projektoch, ale nie je im to dopriate. Keď sa ich vychovávateľka pýta, prečo teda rodičom rovno nepovedia, že golf hrať nechcú a že by radšej chodili na keramiku, či judo, rodičia im vraj odpovedia – pre nás obyčajných smrteľníkov – nepochopiteľným spôsobom: „Ani nevieš, koľko dôležitých rokovaní prebieha na golfe alebo na tenise. Až raz povedieš firmu – a buď si istý, že ju raz povedieš! – budeš rád, že vieš držať golfovú palicu i tenisovú raketu.“ Bodka. Ďalšia diskusia je neprípustná.

Vychovávateľka má pocit, že tieto deti sú predčasne dospelé – zaslúžila sa o to nezdravá ctižiadostivosť rodičov. Deväťročné deti majú pomerne jasnú predstavu o tom, na akom prestížnom súkromnom gymnáziu budú ďalej študovať a na akú univerzitu by sa v zahraničí dostali...

Na jednej strane sú tieto deti predčasne dospelé, na strane druhej až trestuhodne nesamostatné: nechodia s rodičmi na obyčajné nákupy (to má v popise práce gazdiná), takže netušia, koľko stojí liter mlieka, alebo rožok (6 centov alebo 3 eurá?), nechodia mestskou dopravou, takže by netrafili ani na najfrekventovanejšie miesta svojho mesta, nevedia po sebe upratať ani šálku od kakaa – na to všetko „máme predsa ľudí, nie?“. Tieto deti možno nikdy nebudú poznať, čo je napríklad ísť peši zo školy, rozprávať sa pritom s kamarátmi, pískať na okoloidúce dievčatá, zapáliť si svoju prvú cigaretu niekde na lavičke, či s ostatnými dávať dohromady drobné na párok v rožku. Rodičia ich chtiac-nechtiac odrezali od reality.

Podľa vychovávateľky je veľmi čudný, ale nie ojedinelý jav to, že sa niektorí zo školáčikov viac tešia na svoje opatrovateľky ako na rodičov. Tieto „tety“ patria, samozrejme, do trochu inej kategórie ako je vyššie popísaná hysterka. Opatrovateľky majú totiž na deti čas. Rodičia nie. „Tety“ im nehovoria „choď sa hrať, vieš, že musíme pracovať, aby sme mali peniaze“. Áno, rodičia pracujú do úmoru – aby mali na opatrovateľky a gazdiné. Čo je tak trochu postavené na hlavu, nezdá sa vám? Keď učiteľka – vychovávateľka v septembri do školy nastúpila, bola rozhodnutá pri najbližšej možnej príležitosti dať výpoveď. Domnievala sa, že správanie niektorých zvlášť podarených „kúskov“ nepredýcha. Prvý konflikt totiž nastal hneď v prvý týždeň školy. Robila s deťmi maxikoláž a jedného chlapca vyzvala, aby pozbieral ústrižky. Odpovedal jej, že to neurobí, že je za to platená ona. Len zalapala po dychu a papieriky pozbierala. Vtedy ešte áno. Dnes je už tvrdá a dôsledná. A ako som už písala – deti ju (aj za to) milujú. Už chápe, že deti koľkokrát za svoje výroky ani nemôžu. Žijú v neštandardných podmienkach a majú posunuté hodnoty („prečo nemôžem rozstrihať celý krepový papier, keď stojí necelé euro?!). Slečna sa už dokonca nepozastavuje nad debatami, ktoré vedú deväťroční žiaci o tom, akú kto dostane po otcovi firmu a koľko má dotyčná firma zamestnancov, alebo napríklad o tom, kto má vyššie vreckové, lepšie lyže, kto bol na luxusnejšej dovolenke („a náš hotel mal desať hviezdičiek!“ J), kto dostal k narodeninám úžasnejší počítač alebo mobil... 

Mimochodom, luxusné darčeky ako formu odškodného za večný nedostatok rodičovského času možno vidieť veľmi často. Bohužiaľ.

Očami mamičky

„Je to iný svet, ale je to ich svet.“

Nedávno som sa rozprávala s jednou mamičkou, veľmi Úspešnou Právničkou, o tom, či jej neprekáža, že sme naše deti obalili hrubou vrstvou vaty – aby ich náhodou ten zlý vonkajší svet veľmi neobil a neofúkol – a zasadili ich ako nejaké vzácne kvietky do trochu neprirodzeného prostredia. V ňom sú síce po určitý čas chránené, ale do reality budú musieť skôr či neskôr rovnými nohami skočiť... Čo ak ten skok nezvládnu a dostanú od života väčšiu nakladačku, ako sme si my, rodičia, schopní predstaviť? A čo ak nám to všetko raz budú vyčítať – čo ak nepochopia, že sme to robili preto, aby sa im zapáčilo učiť sa, pracovať na sebe, samostatne sa dopátrať výsledku (to všetko v niekoľkých jazykoch), a nie sa len bifľovať a opakovať ako papagáj... Úspešná mi odpovedala slovami, o ktorých som ešte veľmi  dlho premýšľala: „Ale to je ich svet. Ony už nikdy iný nebudú poznať. Nebudú mať s čím porovnávať. Sú v ňom rovnako šťastné alebo nešťastné ako iné deti v tom svojom svete. My sme im umožnili ľahší štart do života, vďaka tomu sa naučili mať školu a učenie radi. To ostatné už je na nich.“

Hm, tak neviem...

Očami psychológa

PhDr. Petr Šmolka je mediálne veľmi známy. Napadlo mi, že ak si náhodou problémy v rodine nejaký ten Superdôležitý, Superúspešný a Superbohatý pripustí, ide práve za ním (snobi to tak robia, alebo nie?). A práve on má tým pádom problémy detí vyrastajúcich v takých rodinách ako na dlani.

Pán doktor, kam sa bude podľa vás uberať cesta napríklad takej Aničky – dieťaťa finančne skvele zaopatreného, ale v skutočnosti nesmierne osamelého? Raz bude síce vzdelaná, už teraz v deviatich rokoch vie, že chce v Paríži študovať právo, ale o rodinnom živote si ilúzie nerobí ani náhodou – pokiaľ som mala možnosť postrehnúť („Mamičke sa nechce chodiť do práce, a tak radšej zostane s ockom...“).

Podľa starých Toltékov si deti vyberajú svojich rodičov, sami sa rozhodujú, komu sa narodia. Väčšine z nás bude pripadať podobná predstava síce trochu absurdná, pokúsme sa však pri nej aspoň na chvíľu pozastaviť. Potom sa nám, napríklad, niektoré demografické údaje budú javiť o niečo pochopiteľnejšie. Čím to je, že v niektorých rodinách (rómskych, ale napríklad aj praktikujúcich katolíkov) je tak plno, zatiaľ čo v iných pusto a prázdno? Prečo si deti niektoré rodiny vyberajú a iným sa tak vyhýbajú? Čo môže mať vôbec spoločné rodina rómska a rodina hlboko veriaca? Podľa môjho úsudku je to najmä vzťah k deťom. V oboch typoch rodín sa deťom dostáva oveľa väčšej porcie lásky ako materiálnych statkov. Zatiaľ čo v rodinách Úspešných Manažérov býva detí skôr pomenej. Nemožno dokonca vylúčiť, že dnešné časy pomenovávať deti dvomi menami má svoje racionálne jadro. Aj rodičia Sofie Anny tak totiž môžu nadobudnúť dojem, že majú vlastne nie jednu, ale hneď dve dcéry. Ani Aničky však, našťastie, nežijú v nejakom vzduchoprázdne a domáci rodinný model nemusí byť jediný, s ktorým sa stretnú. Niektoré majú šťastie, že stretnú nejakú Natálku a spoznajú, že je možné žiť aj inak, inde môžu v dobrom slova zmysle zapracovať prarodičia, prípadne kultúrne vzory. Určitou šancou môže byť aj obdobie pubertálneho vzdoru a s ním spojená potreba vymedziť sa voči prostrediu pôvodnej rodiny. Veľmi potom záleží na spoločnosti vrstovníkov. Aj „skleníkové“ deti majú šancu stretnúť niekoho, kto vie lepšie vzdorovať vetrom a búrkam.

Taktiež by ma zaujímalo, čo sa preháňa hlavou šesť-sedemročnému drobcovi, ktorého z prestížnej školy vyzdvihuje opatrovateľka, ktorá má evidentne problémy sama so sebou – je plná komplexov a zatrpknutosti a na dieťati svojich bohatých zamestnávateľov si ventiluje svoj hnev. Myslíte si, že je chlapec vôbec vypočutý, keď sa na ňu doma sťažuje? (Ak si vôbec trúfa. Ako je totiž z článku zrejmé, matka začala konať až po druhej intervencii riaditeľa školy.) 

Zmienený scenár je našťastie len jeden z možných. Niektoré opatrovateľky dokážu, naopak, zvereným deťom kompenzovať to, čoho sa im od rodičov nedostáva – záujem, blízkosť, maznanie... Keď už ale k niečomu podobnému príde, môže to mať sedemročný chlapec naozaj ťažké. Už len preto, že si ho mnohokrát rodičia nevypočujú. Jeho smútky potom vnímajú ako akýsi „šum“ a nevenujú mu náležitú pozornosť. Potom sa nemožno čudovať, pokiaľ nešťastný drobec zvolí zdanlivo neadekvátnu reakciu. Od agresie voči okoliu, napríklad, až po agresiu voči sebe. Až potom totiž mnohí rodičia jeho „volanie o pomoc“ zaregistrujú. 

Ako bude podľa vás prebiehať v závere popisovaný „skok do reality“? Niektorí jedenásťroční žiaci budú odchádzať na štátne osemročné gymnáziá – kam sa pravdepodobne bez najmenších problémov dostanú, pretože sa učiť vedia. Myslíte si, že bude ich prístup k životu ovplyvnený piatimi rokmi strávenými v spoločnosti detí boháčov a superboháčov?

Náraz na každodennú realitu môže byť naozaj dosť dramatický a dopad tvrdý. Zároveň je v ňom aj istá šanca. Najmä pokiaľ sa pre ne ostatní spolužiaci stanú „určujúcou skupinou“, teda skupinou, do ktorej by chceli patriť. Potom si taktiež začnú osvojovať ich normy a správanie, inak by im hrozila úloha osamelých outsiderov. Paradoxne je lepšie, keď do reality skočí každý sám. Pokiaľ by totiž malo ísť o „skupinový zoskok“, ak by ich do tej novej školy sprevádzalo ešte niekoľko ďalších VIP detičiek, tak hrozí, že si vytvoria vlastnú skupinku. Partiu, v ktorej bude skupinovou normou skôr pocit výnimočnosti, ak chcete – elitárstva. Čím sa nepochybne pôvodný problematický vklad ešte viac posilní. Tieto deti však môžu byť zároveň pre ostatné v niečom prínosom. Napríklad svojou orientáciou na výkon a niektorými schopnosťami. Ono totiž, našťastie, nič nie je len biele!