Terapia pevným objatím - 2. časť

Ako sme sa učili objímať

V prvej časti článku Terapia pevným objatím sme vysvetlili základné princípy tejto metódy. Akou obohacujúcou skúsenosťou môže terapia pevným objatím byť, vypovedajú aj príbehy mamičiek, ktoré okúsili jej blahodarné účinky. Tu sú tri z nich:

Veronika  
Keď mala Veronika tri roky, začala u nej jej mama objavovať čudné správanie, bola veľmi uplakaná, kričala, hrýzla sa, bola agresívna na deti a na rodičov. „Nevedela som, čo robiť. Jej agresivita sa stále stupňovala. Od lekárov som namiesto vysvetlenia, či pomoci dostala tlmiace lieky a antidepresíva. Touto cestou som sa však odmietla vydať,“ začala rozprávanie Veronikina mamička. „Keď sa zase začala chovať divne a nervózne, kričala, hrýzla sa a tĺkla hlavou do steny, skúsila som ju vziať na kolená. Strašne so mnou bojovala, a aj keď mala len 3 roky a 12 kíl, dalo mi veľa práce ju udržať. Nohami som jej znehybnila nohy, pevne som ju objala okolo ramien a rúk, aby nemohla rukami mlátiť okolo seba a  stále som jej tlmeným a hlbším hlasom pomaly opakovala: Mám ťa moc rada, si moje zlatíčko a podobne.

Stále veľmi kričala, jej oči akoby stratili svoju farbu, až som mala zimomriavky po tele. Kričala, snažila sa vymaniť a ja som jej stále opakovala, ako ju mám rada. Potom sa silno rozplakala a jej bránenie ochablo. Trošku som objatie povolila, ale keď znovu prepukol šialený krik a zúrivosť, pochopila som, že musím pokračovať. Takto sa to opakovalo asi trikrát. Potom sa vysilila a plakala stále menej. Stále som jej opakovala, že ju máme radi a že ju nedáme. Po 45 minútach sa upokojila, položila mi hlavu na plece a začala po mne opakovať: „Mám ťa moc rada.“ Dnes už tak nezúri, aj keď sa občas malá zlosť vráti.

Táto mamička správne pochopila, že po smutných prvých zážitkoch, ktoré si Veronika zažila po narodení, je nutné uistiť ju o svojej pevnej láske v každej chvíli, aj keď práve hnevá. Ako bábätko narodené v 25. týždni tehotenstva, kedy musela stráviť 3 mesiace v inkubátore a maminu náruč okúsila až po dvoch mesiacoch života,  od ľudí zažila len bolesť a nedôveru. 

Miloslava
Osobnú skúsenosť s terapiou má aj pani Miloslava, do rodiny ktorej prichádzali deti do náhradnej rodinnej starostlivosti. „Nebol problém si ich získať a čoskoro začali, niekedy síce neohrabane, vyhľadávať fyzický kontakt s nami, rodičmi. Mnohokrát namiesto veľkých gest a prejavov stačilo k vyjadreniu lásky objatie. Niektoré boli v náručí nemotorné, iné mali hojdavé pohyby v spánku, ktoré som sa snažila tlmiť hojdaním pred spaním. Dokážem si predstaviť terapiu pevným objatím sama na sebe, na dospelých aj na deťoch, ktoré sú ochotné k určitej spolupráci a komunikácii. Aj keď mu to nejde, snaží sa. Čo však s dieťaťom, ktoré evidentne odmieta fyzický kontakt?

Tak presne také dieťa prišlo k nám do rodiny. Bola to pre mňa veľká zmena. Všetky naše deti si cestu k nám do náručia našli. Na druhej stranu sme verili, že v prípade tohto dievčatka je pre nás výhodou pomerne nízky vek, kedy sa dá v živote ešte veľa zmeniť. Z dojčenského ústavu sme dostali informáciu, že je hlboko citovo deprimované, nevyhľadáva prítomnosť ostatných detí, ani personálu. Preto som ju po príchode k nám domov do kontaktu nijako nenútila. Dala som jej čas, aby sa u nás najprv udomácnila. Postupne začala reagovať na niektoré predmety a snažili sme sa posilňovať tento jej záujem. Reagovala na hudbu a obľúbila si hrkálku a pohybujúce sa predmety. Pohladiť ani objať sa však stále nenechala. Práve naopak, keď sme ju chceli plačúcu utešiť v náručí, rozplakala sa ešte viac. Nuž čo, pomyslela som si, budeme mať nemaznavé dieťa. Ale rozhodla som sa to nevzdať.

Keď som ju v náručí len prenášala, oboma rúčkami sa odo mňa odťahovala a hlavu zakláňala dozadu. Dalo mi práce udržať ju v náručí. A čím viac rástla, tým mala väčšiu silu. Nedá sa nič robiť, aj keď sa jej to nebude páčiť, bude sa musieť prispôsobiť objatiu. Už kvôli mne, aby som ju lepšie zvládala. Keď už to, hold, nie je pre ňu potešením, nech to prijme ako nutnosť, bez ktorej sa náš vzťah nezaobíde. A začala som ju postupnými krokmi a pevným stiskom objatiu učiť. Jej odpor postupne slabol. Postupne sa vzpierala stále menej a menej. Metódou postupných krokov som ju učila, ako sa má v mojom náručí zachovať.

Túto metódu som používala aj v ďalšej výučbe – čoskoro som ju naučila piť z hrnčeka a jesť lyžičkou. Teraz, v štyroch rokoch, tak isto trénujeme obliekanie a zobliekanie. Až po tom, čo sme docielili určité úspechy, som zistila, že sa jedná o autistické dieťa. Autisti väčšinou nemajú radi fyzický kontakt. Aj ona ho odmietala. Ja som ju však naučila, že je to pre nás nutnosť, bez ktorej nemôžeme žiť. Autisti totiž majú svoje rituály a my sa v rodine snažíme jej rituály rešpektovať a prijímame ju aj s nimi. Ona musí zase prijať, že je pevné objatie zase určitým rituálom pre nás a my ho potrebujeme. Čoskoro pochopila, že si nás objatím udobrí. Pre ňu objatie nie je potrebou, ale vie, že tak uspokojí moje potreby. Kedysi sa na našu výzvu s otvorenou náručou rozbehla celkom iným smerom, pretože nechápala zmysel tohto jednania. Dnes sa do našej náruče rozbehne a sama dáva ručičky hore, aby sme ju do náručia prijali. Teraz patrí medzi tú hŕstku autistov, ktorí vyhľadávajú fyzický kontakt. Nevie hovoriť. Pri stretnutí s človekom už ho nielen registruje (kedysi ich prehliadala, ako keby pre ňu v miestnosti neexistovali), dokonca ho namiesto pozdravu objíme. Nie je to však nežnosť v takom zmysle, ako ju chápeme my. Objatím druhého človeka chce vyjadriť: som tu a beriem ťa na vedomie.“

Moja vlastná skúsenosť
A nakoniec moja vlastná skúsenosť. Predstavte si chlapčeka, ktorý akoby zostúpil z obrázka detského módneho časopisu. Veľké modré kukadlá, guľaté líčka, husté blond vlasy, úsmev od ucha k uchu. Veselo poskakuje a zisťuje, kam až so svojou rok a pol veľkou postavou dosiahne. Tak to je môj syn. V okamžiku sa tento anjelik premenil na nepoznanie. Nedovolila som mu zobrať ostrý nôž, na ktorý už nečakane dočiahol na kuchynskej linke. Začal vrieskať, ako keby ho na nože brali. Na to som nereagovala. Ľahol si na zem, kopal a trieskal do všetkého okolo seba. Keď som sa nad ním sklonila, uštedril mi slušnú ranu do tváre. Viem si predstaviť tváre nie práve mladých susediek, pre ktoré takéto zvukové kulisy neboli žiadnou novinkou. Ich reakciou bolo spravidla ľutovanie synčeka, ale aj poznámky o nevychovanom faganovi. Samy totiž už dávno zabudli, aké ťažké to so svojimi deťmi mali.

Vždy som sa snažila prejsť tieto jeho zlostné situácie ignorovaním. Vedela som, že ma skúša a chcela som mu určiť hranice. Nemôže predsa dostať všetko, čo chce, hlavne, keď si tým môže ublížiť. Neustupovala som, až do chvíle, kedy si náš malý začal v zlosti búchať hlavu o zem. To už ma ozaj vyľakalo. Len prednedávnom sme sa vrátili z nemocnice, kde zistili, že má od narodenia mierne odchýlené kosti na hlave a varovali nás pred pádmi na túto oblasť. Vtedy náš drobec rýchlo vypozoroval, že tam už ma dostal na lopatky. Stačí sa predsa hodiť hlavou o zem a maminka ma radšej vezme na ruky. Nemala som iného východiska. Nemohla som ho nechať búchať sa do krvi. Biť som ho odmietala. Aký by malo zmysel zakazovať mu ubližovať si, keď mu potom ublížim sama.

Ako zázračná mi v tejto mojej bezvýchodiskovej situácii pripadala pani doktorka Prekopová. Na jej prednáške, ktorej som sa v Brne zúčastnila, som nadobudla pocit, že toto je správna cesta. Spôsob, akým prejaviť dieťaťu lásku, a pritom určovať hranice. Doma som využila hneď prvú príležitosť a pri ďalšom z jeho hysterických záchvatov som ho pevne objala.

Očividne som ho prekvapila. Niečo také nečakal. Jeho prirodzenou reakciou bol ešte väčší krik a zlosť. O to väčší, čím viac som mu bránila v pohybe. Priznám sa, aj ja som celá „vrela“ zlosťou. Ako keby sa vo mne ten hnev za všetky jeho aj minulé scény nahromadil. Bola to vlastne terapia pre nás oboch. Obaja sme sa hnevali. On si vybíjal svoju zlosť a ja som zase razantne  vysvetľovala, čo ma hnevá. Bolo to zvláštne. Ani ja som neočakávala taký nával pocitov.

Teraz už však viem, že v tom je pravý účinok terapie. Asi po 20 minútach začal v boji poľavovať, už sa toľko nebránil. Ja som objatie mierne uvoľnila, bolo však stále dosť pevné. Stále som mu opakovala, že ho veľmi ľúbim, ale hnevá ma, keď búcha hlavou o zem. To sa robiť nesmie. Vadí mi to a on sa to musí naučiť rešpektovať. Postupne poľavoval a ja som sa stišovala. Napokon sa po 40 minútach prestal vzpierať úplne, položil mi hlavu na plece a nežne ma objal. Nejaký čas sme si zase vychutnávali toto opojné víťazstvo vzájomnej lásky. Pošepky som mu ešte raz vysvetlila, že ho veľmi ľúbim a že sa nesmie udierať hlavičkou. Na záver sme sa dívali priamo do očí, kde som mu naposledy vysvetlila, o čo mi šlo. Obaja spotení do nitky, ale o skúsenosť bohatší, sme napokon zažili uvoľnenie a radosť. Moja radosť bola o to väčšia, že už búchanie hlavy nikdy viac nezopakoval. Po tomto boji nebolo víťaza ani porazeného. Obaja sme boli uvoľnení a šťastní, že sme sa navzájom našli.

Láska, pocit bezpečia i hranice
O pevnom objatí Jiřina Prekopová píše - ide o to poskytnúť dieťati v jednu chvíľu lásku, pocit bezpečia i hranice. Používanie pevného objatia má zmysel iba v kombinácii s výchovou, ktorá dáva lásku, ale i mantinely. Dieťa musí vedieť, aké sú pravidlá, čo môže a čo nie, rodič nemá byť slabý a nechať so sebou manipulovať. Je to veľmi ťažké, hlavne vymedzovanie hraníc a potom dôslednosť. Mnohí rodičia sa veľmi previňujú na svojich deťoch, keď ich nechajú živoriť bez láskavých slov a dotykov, ktoré ľudská bytosť k svojmu vývoju potrebuje do konca puberty a možno aj po celý život. Terapia pevným objatím uspokojuje detskú potrebu po dotyku, a to práve vtedy, keď je mu ťažko. Čím pevnejšie objímeme, tým hlbšie sa ponoríme do vlastného cítenia i do cítenia druhého. Aby sa ten druhý mohol do mňa vcítiť, musím mu svoj cit ukázať. Aby som sa mohol vcítiť ja do druhého, musí mi vyjaviť svoje city. Len tak sa toku lásky otvoria obe srdcia.

Každý musí niesť zodpovednosť za obnovu lásky. Z tohto pohľadu je omnoho cennejšia úloha rodičov než génových inžinierov a informatikov. Rodičia sú vlastne najdôležitejšími ľuďmi na svete, lebo ich deti a deti ich detí rozhodnú, ako bude náš svet vyzerať v budúcnosti. Dieťa sa učí mať samo seba rado, ak mu matka dokáže sprostredkovať pocit, že je milované jednoducho preto, lebo je. Keď sa matka díva na svoje dieťa, majú jej oči zvláštny lesk, ktorý je neklamným znakom ľúbosti a hlbokej radosti z jeho existencie. V tejto atmosfére sa u dieťaťa dostavuje blažený pocit a rastie jeho istota, že je na tomto svete chcené a vítané.  Týmto spôsobom môže matkina láska jasne zaujať miesto v osobnosti dieťaťa. Môže sa spojiť s najvnútornejším jadrom osobnosti tohto človeka a splynúť s ním v jednote. Ľudia, ktorí takúto lásku okúsili, sú schopní taktiež lásku nenútene dať najavo ako prirodzenú a samozrejmú súčasť svojej osoby. Mať skúsenosť bezpodmienečnej lásky teda nie je iba predpokladom pre to, aby človek sám seba mal rád, ale i predpokladom, ktorý umožňuje, aby človek bol schopný milovať ostatných ľudí. Materská láska je preto požehnaním, ktoré, a je to tragické, nie je všetkým ľuďom v dostatočnej miere dožičené.

Aj napriek jednoducho vyzerajúcemu postupu je terapia pevným objatím zodpovednou metódou, pri ktorej treba postupovať školene. Má svoju vypracovanú metodiku s pevne stanovenými hlavnými krokmi a princípmi. Je ale prístupná všetkým, ktorí chcú seba a svojich blízkych urobiť šťastnejšími a spokojnejšími. Celá metóda má totiž poslanie, o ktorom rada hovorí doktorka Prekopová v súvislosti so sebou. Neprestajne sa snaží medzi ľuďmi obnovovať lásku a tým obnovovať aj seba. Stretnutie s touto energickou osobou oplývajúcou šarmom je vždy prínosné a inšpirujúce. Dokáže o úskaliach výchovy rozprávať pútavo a s humorom, čím nabije poslucháčov nielen dobrým pocitom, ale aj inšpiráciou vrátiť sa domov k svojim deťom s úsmevom a s láskou. Jej rakúsky manažér, ktorý usporadúva kongresy a organizuje prednášky, ju predstavuje takto: „Jiřina Prekopová má sedemdesiatštyri rokov biologického veku, elán tridsiatničky a životné skúsenosti storočnej.“