Šup s ním do OHRÁDKY: Áno alebo nie?

Šup s ním do OHRÁDKY: Áno alebo nie?
9.5.2019 v kategórii Batoľa, autor Veronika Nováková, foto: istockphoto.com

Ako to, že tu ohrádka nepochybne patrí do detskej výbavičky a prečo som ju ja odmietla používať?

Môj syn začal pekne sedieť asi v siedmom mesiaci a to bol aj čas, keď sme začali požívať vysokú jedálenskú stoličku. Ako jej názov našepkáva, používali sme ju výhradne na sedenie počas jedla. Zvyšok času sme sa v domácom prostredí hrali na zemi na koberci, na deke v záhrade, voľne na pieskovisku a v kočíku počas prechádzky.

Nedávam dieťa do stoličky, keď si chcem upratať a ohrádku...tú neuznávam

V rohu miestnosti sa na nás zubato usmievala ohrádka a lákala, aby som do nej syna konečne položila. Podarovali nám ju známi, keď sa malý narodil. Tak šibalsky sa pousmiali: „Toto budete určite využívať zo všetkého najviac!“

Musím dodať, že z vlastného presvedčenia by som si ju určite neobstarala, hoci nemám voči nej žiadne vážne výhrady. Chápem, že domácnosť vyžaduje veľa pozornosti a aj to, že na malé deti z každej strany môže číhať nejaké nebezpečenstvo. Ale mne ohrádka veľmi pripomína klietku... Presne takú, akú vidíme v ZOO. Dieťatko treba spolu s hračkami zavrieť na ohraničené územie, občas mu podať nejakú potravu a je po starostiach. Ale mne sa tento postup nepozdával.

Dieťa potrebuje slobodný pohyb, prečo ho zavrieť "do klietky"?

Zdalo sa mi nefér, že už v takom malom veku by mal mať môj syn vyhradený priestor. Viac sa mi páčila možnosť pohybu. Veď, kto iný, keď nie malé deti, ktoré oplývajú takou veľkou dávkou zvedavosti, by mali mať dopriatu slobodu pohybu? A ak sa ešte ani nevedia samy pohybovať, tak prečo by mala byť ich realita len tá vo vnútri klietky, z ktorej sa na okolitý svet môžu dívať len cez sieťovanú zábranu? 

Neberte to v zlom, je to len môj názor. Poznám mamy, ktorých deti v ohrádkach bez problémov trávia aj hodiny a sú spokojné. U nás ohrádka slúžila ako odkladací priestor na hračky.

A tak som ju jedného dňa darovala kamarátke, ktorá si ju nevie vynachváliť a jej syn v nej rád trávi chvíle, kým ona rieši potrebné záležitosti. Pýtate sa, ako som teda zvládala chod domácnosti, keď som mala dieťa neustále v pätách? Nuž, snažila som sa upratovať vtedy, keď sa s ním hral niekto iný. A, hlavne, prvý rok som sa riadila tým, že „radšej šťastné dieťa ako uprataný byt“. Lebo, povedzme si pravdu, čo je viac?