Odvážna hračka

Keď sme sa konečne presťahovali z malého jednoizbového bytíku, do „trojizbáku“, veľmi sme sa tešili. Konečne vo svojom, ale hlavne väčšom. Zrazu sme mali obývačku, detskú izbu aj spálňu, dokonca každú zvlášť, nie v jednej miestnosti. To, že to bude malý problém, sme si uvedomili až neskôr.

Takmer štvorročný synček síce s nami i naďalej spával v spálni, ale odmietol tam ísť večer spať. Veď predtým od narodenia zaspával v tej istej miestnosti, kde sme my pozerali televíziu. No a keď mal ísť večer do spálne, prežíval stresy a plač. Nepomáhalo čítanie rozprávok, zasvietená lampička, otvorené dvere, či hračka, ukľudnil sa až keď sme si k nemu ľahli. I napriek tomu zaspávanie trvalo aj hodinu a keď sme chceli potom zo spálne odísť, prebudil sa a plakal.

Radšej sme ustúpili. Bolo náročné prežívať každý večer to isté a vedieť, že to nikam nevedie. Tak zaspával pri nás v obývačke a potom sme ho preniesli do postieľky. Na jednej strane bol ešte z minulosti zvyknutý na tlmené svetlo a zvuk televízie, ale na tej druhej sme vedeli, že ho rušíme. Do spálne však odmietol ísť, veď len čo som spomenula to slovo, vždy mal v očkách paniku. Pritom sa niekedy v tej miestnosti aj hrával, takže nám bolo jasné, že to nie je strach z izby, ale zo zaspávania.

Takto sme fungovali niekoľko mesiacov a vôbec nás to netešilo. Ako nestresovať dieťa a pritom ho naučiť zaspávať vo svojej postielke?

Až raz sme s manželom dostali nápad. Najprv sme synčekovi navrhli, že dnes už pôjde spať do spálne, čo on odmietol a samozrejme sa rozplakal. Tak sme mu navrhli, že dnes už naposledy bude zaspávať v obývačke, s čím ochotne súhlasil, ale zajtra pôjdeme do jednej hračkárne, kde predávajú naozajstné odvážne hračky, ktoré chránia detičky, aby sa nebáli samé zaspávať. Nápad sa mu pozdával a tak sľúbil, že zajtra večer už naozaj pôjde do spálne. Síce sme neverili, že by to šlo tak ľahko, ale sľub sme dodržali.

Na druhý deň, hneď ako sme synčeka vyzdvihli zo škôlky, sme navštívili hračkáreň a nechali sme na ňom, aby si vybral nejakú „odvážnu“ hračku. Vyberal si veľmi pozorne, ale bolo ich asi šesť. Nakoniec sa ale výber zúžil na dve hračky. Gumenú stonožku a plyšovú ovečku. Po príchode domov sme hračky slávnostne privítali, ukázali im postieľku a oni nám „sľúbili“, že synčeka postrážia.

A tak prišiel večer. Neverila som vlastným očiam, keď som videla ako sa dobrovoľne prezliekol do pyžamka, umyl si zúbky, zobral stonožku a ovečku a predo mnou (!) kráčal do spálne. Tam dostal veľkú pochvalu, že je veľmi statočný chlapček a veľkú pusu na dobrú noc. Síce ešte nechávame zasvietenú lampičku aj pootvorené dvere a veľakrát čítavame rozprávku, ale pre nás je toto jeden veľký, bezbolestný pokrok. Konečne po dlhej dobe synček zaspáva bez strachu, stresov a vo svojej postieľke. Je to úžasný pocit aj pre nás, rodičov. Veď čo môže byť krajšie ako pohľad na pokojne spiace dieťatko.