O há jazyku našej dcéry

15.7.2009 v kategórii Batoľa, autor Jarka Blahová, foto: istockphoto.com

Porozumieť vlastnému dieťaťu si z času na čas vyžaduje istú dávku majstrovstva...

„Hépaj, maminka, hépaj!“

Voľakedy za študentských čias sme sa z dlhej chvíle zvykli zabávať tým, že sme tvorili aliterácie – vety zložené zo slov, ktoré sa začínali rovnakým písmenom. V praxi to vyzeralo asi takto:

Prísny profesor Pavelka predniesol pekelne presné príklady patologicky poznačených postojov. Pamätáš?
Alebo: Kam kráčame, kamarátka? Kedy konečne kúpime kadečo...?

Je to pomerne jednoduchá zábavka, ale vrásniaca mozgové závity, aspoň som mala taký pocit. Miestami sa mi z kečky parilo, ojojoj.
No a verte neverte, parí sa mi aj dnes, keď začne rozprávať naša dvojročná Hanka. Z celej abecedy, ktorá jej ponúka širokú paletu písmen, má najradšej H. S vážnym hlasom vysvetľuje a my v hlave prekladáme jej čudesnú reč – há jazyk. Minule utekala z kúpeľne, keď počula, že prišla dovnútra babina. Počula som, ako jej niečo vykladá a vzápätí už babka otvorila dvere s ustarosteným výrazom v tvári a otázkou: „Hanka má teplotku a Maťko chrípku????“

Pozerám na ňu nechápavo a potom mi svitlo. „Nie, nie, neboj, Hanka má sliepočku (hepotku) a Maťko rybku (hypku) – balóny, čo sme im kúpili na karnevale.“ No to sme sa nasmiali.

„Hebibaba, hebibaba...“ ozýva sa z chodby a už sa objaví malá čarodejnica na metle. „Ha som hebibaba hapatá, mamina.“ „No, to mám radosť, srdiečko, aspoň tu nie som jediná strapatá ježibaba v dome. Pomôžeš mi Maťka strčiť do pece?“

Spomínam si, ako sme s drobcom mali obdobie, kedy nahrádzal písmenko S písmenkom K. Koľkokrát si spieval „dupajúce klóny“ (slony). Dnes ho vystriedala sestrička, ale úplne nečakaným, sebe vlastným spôsobom, a tak sa z klona stal hon alebo ešte častejšie používaný honík. „Honík hipol Hanku,“ – sťažovala sa držiac červeného plyšového sloníka v rukách. „Štipol?“ – testovala som nebadane význam slova hipol. „Anom.“ Uff, to som si oddýchla. Porozumieť vlastnému dieťaťu si z času na čas vyžaduje istú dávku majstrovstva.

No niekedy mi veru nie je všetko jedno. Napríklad, keď som ju uspávala a ona ma neustále prenasledovala pokrikom: „Hépaj, maminka, hépaj hotoviťka, háťok, hahulka... mamina, nepoťujeť, hépaj.“ Viete, čo chcela? Doslovný prepis znie: „Spievaj, maminka, spievaj šošovička, hrášok, fazuľka... mamina, nepočuješ, spievaj.“ A aj „hediťko miloťko (Ježišku miláčku), ha ťa budem kolísať, dobe, mamina, dobe?“ Svojské to indivíduum...

Netušila som, že popri klasických slovách začínajúcich na H existuje toľko há alternatív. Tak napríklad hagať (skladať), hákať (skákať), habutka (labuťka), huka (ruka), húbok (zúbok), holiťka (stolička)... Najkrajšie je sledovať ten uprený vážny pohľad sprevádzajúci vetičky, ktoré jej vychádzajú z úst, a najťažšie je zachovať sa primerane a nezačať sa smiať. No uznajte, je to náročné, keď vám ten drobček hľadí do očí a ustarostene sa pýta: „Tatino dě je? Hobote?“ (v robote) alebo „Havo hekal (štekal)?" "Toto tatinoj hoťáťik?“ (foťáčik); „Kto honí?“ (zvoní)...

A tak si žijeme spolu s písmenkom há a je to nádherné obdobie. Veľa sa nasmejeme a sme vďační za také krásne okamžiky plné roztomilých slov, viet a jednoducho všetkého, čo deti prinášajú.

Hopsa, hejsa, hurá, hej, H má Hanka najradšej!