Dcerka ma ignoruje

Dobrý deň,

mám problém so 14 mesačnou dcérkou. Nikdy nebola extra mojkací typ, od narodenia. Ale už ako vyrástla tak sa má k mojkaniu viac a viac. A v tom začína problém pre mňa. Malá je prítulná, zdá sa mi, ku všetkým naokolo okrem mňa. Resp sú dni, kedy o mňa doslova ani nezavadí. Dcérka chodí od 9mesiacov do jasličiek. Je to však zariadenie rodinného typu, málo deticiek, 2 - max 3 opatrovatelky. Malá je tam spokojná od začiatku, nebol a nie je žiaden problém s adaptáciou. Máme s mužom za to, že kolektív vyhľadáva a obľubuje. Je tam proste spokojnučká a veselá.
Ale spať ku mne. Malá všeobecne u nás doma preferuje otca. Jednak je malo doma..chodieva cez týždeň domov až neskoro večer a častokrát sú dni kedy malú ani nevidí. Ale keď je doma vecer alebo cez víkend..tak ja skoro neexistujem. K nemu beži do otvorenej náruče...moju náruč si ani nevšimne. Jeho ruku vždy ťahá..ja keď jej podám ruku..tak ju vytrhne. K otcovi vačšinou dobehne sa mojknut. Dcérka máva aj "svetlé" chvíľky a príde aj ku mne..ale nedá sa to ani porovnať..

Druhý problém je aj to, že napríklad ignoruje ma aj na verejnosti. Sme vonku s priateľkou (alebo babkou..dedom..tatom..znamou..atd) tak ked sa okolo nej pohne už vystre ruku, že sa chce držať. Kdežto keď sa jej snažím podať svoju ruku iba ju opat vytrhne a ide preč sama. Takisto reaguje aj na otvorenú náruč baby, dedka..otca. Len na moju nie...

Už mávam z toho depresie, neviem čo robím zle. S malou sa snažím maximum hrat, keď prídeme z práce, jasličiek. Dokonca aby mna vnimala v lepšom svetle tak muž ju ráno vozí do jasličiek a ja ju vozím domov. Zjavne bez efektu. Do práce chodiť musím z finančneho dôvodu, ale inak sa snažím malej čo najviac venovať. Dokonca ju nechcem kôli tomuto probému nechávať niekde inde bezomňa..napr u babky. Bojím sa, že budem s ňou ešte menej a bude to ešte horšie. Prosím poraďte mi v čom môže byť problém? V jasličkách, vo mne? Je pravda, že sa občas až úskotlivo snažím s malou obímať a mojkať. Ale zase na druhej strane...keď sa snažím uvolniť a nevšímať si to z jej strany sa nič nezmení a stále som asi u nej na posledom mieste.

Je mi kolkokrát do plaču keď deti kamarátok na matkach "vysia"...a oni sa len stažujú..ale nestretla som sa s nikým kto by mal podobný problém ako ja a kto by mi pomohol..alebo ma povzbudil.

Dakujem vopred za radu.