Dnes to môžem povedať: Deti sa mi vydarili
Možno to vyznieva namyslene a neskromne, ale v živote som si prešla hocičím. Bojovala som so závislosťou, mám za sebou zlé odbobie. Jediné, čo ma držalo a drží nohami na zemi boli moje deti.
Som mama už dvoch veľkých dcér. Jedna má 29 a druhá končí vysokú, v septembri som robila svadbu pre staršiu dcéru a čakám, že sa stanem čoskoro babkou. Za vnúčatkom budem musieť síce cestovať, dcéra žije v Anglicku, ale som ochotná jej pomáhať, ako budem vedieť.
Život sa nemazná: Keď padnete na dno, cesta vedie iba hore
V živote som špliapla s prvým mužom vedľa. Bola som mladá a hlúpa
Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že budem v živote takto spokojná, neverila by som mu. V tom čase, pred tým, ako sa mi narodila strašia dcéra som žila s alkoholikom a ja sama som videla východisko na dne fľašky. Nežili sme dobre s prvým mužom. Bol to taký nezrelý vzťah mladých ľudí, ktorí si nevedeli poradiť s ničím v živote.
Nemali sme prácu, len brigády, nemali sme kde bývať, tak sme naše problémy začali zapíjali. Nočný život a žiadna zodpovednosť. Muž narobil dlhy a skončil v base. Ja som zostala tehotná.
Čo mi zostávalo? Musela som sa vrátiť k rodičom s prosíkom, aby ma vzali späť, že som tehotná. Otec mi dal dve facky a nebavil sa so mnou až do pôrodu. Rodičia boli nahnevaní na mňa, ako som skončila. Nikdy nesúhlasli so vzťahom s Milošom a teraz mi to dali ako na tácke. Zaťala som zuby a vydržala. Chodila som kvôli alkoholu do špeciálnej poradne a snažila sa vydržať. Bola to aj podmienka našich.
Démon môjho života: Alkohol
Ja som si vtedy neuvedomovala, čo by to znamelo pre moje dieťa, keby som pila ďalej.
Dcérka sa mi narodila našťastie v poriadku. Rodičia boli ako vymenení, aj kvôli tomu, že som požiadala o rozvod. S malou mi pomáhali, keď mala rok, nastúpila som do práce a mama na invalidnom dôchodku sa o ňu starala.
Alkohol sa mi pomaly opäť vracal do života. Snažila som sa to pred našimi utajiť, ale nedalo sa. Pamätám sa, ako som raz prišla z práce opitá. Otec mi dal facku a že do rána sa mám dosťahovať, že malú si nechajú, ale mňa tam nechcú. To bolo viac, ako všetky liečenia. Dcérku som milovala.
Tak mi plynul život, dcérka rástla, ja som sa starala, ako som len vedela, aby jej nič nechýbalo. Pomáhala som našim, veď som mala byť za čo vďačná. Aj keď tvrdou rukou, ale bol to môj domov.
O LINDE z detského domova: Dala život dieťaťu, ale nebola pri ňom navždy
Stretla som muža. Bol to dobrý chlap
Keď dcérka nastúpila so školy, stretla som konečne chlapa. Po toľkých rokoch bez vzťahu to bolo akoby sa mi začali plniť sny. Bol skvelý. Rozvedený ako ja, deti nemal a túžil po nich. Otehotnela som. Rodičom sa páčil a chceli, aby sa k nám aj nasťahoval. Okolo domu bolo treba stále robiť, len to už nezvládali.
Žili sme pekne a tešili sa na dcérku. Tri mesiace po jej narodení, mama zomrela. Do pol roka odišiel aj otec.
Všetko a asi prvýkrát v živote bolo len na mojich pleciach. Toľkokrát som sa videla s fľaškou v ruke, ale nemohla som. Bývala som v dome po rodičoch a z úcty k nim som zaťala zuby.
Môj partner mi pomáhal a zvládali sme aj dom, aj platiť účty, aj babám dať všetko, čo potrebujú a chcú. Tak som si to dala za svoje, aby sa moje deti mali lepšie, ako ja. Dopriala som im všetko, čo som ja kedy nemala. Dnes sa hovorí o tom, že deti netreba rozmaznávať. Neviem, či to bolo rozmaznávanie, ale chcela som, aby boli spokojné. Chcela som ich ochrániť pred nedostatkom.
Rástli z nich krásne a múdre dievčatá. Pamätám si, ako som im platila jazykový kurz a chodila v jedných čižmách aj tri roky, lebo toto bolo dôležitejšie. Uťahovali sme si opasok, ako sme len vedeli, oni museli byť vždy v peknom a čistom. Mať to, čo mali ich spolužiaci.
Keď mala mladšia dcérka nastúpiť do školy, môj muž dostal komplikovaný zápal pľúc. Zomrel. Čo som mala robiť? Myslela som, že sa zbláznim. Otvorila som fľašu.
Pred pádom na dno ma zachránila moja dcéra
Keď som raz takto popoludní popíjala, prišla za mnou staršia dcéra povedala mi, že ak neprestanem piť, že sa odíde. Že sa na toto nebude pozerať a hanbiť sa za mňa. Poznala som ju veľmi dobre. Vedela som, že by to bola schopná urobiť. Bola veľmi múdre dieťa. Akoby som zažila deja vu. Druhýkrát som bola v situácii, moje deti, alebo fľaša. Druhýkrát ma zachránila.
Od tej udalosti som vedela, že nie som sama, nech sa deje čokoľvek. Sú to oni, moje dievčatá, ktoré sa mi naozaj podarili. Môžem to tak povedať. Vďačím za to mojim rodičom, môjmu druhému mužovi, životu.
Vyrástli z nich šikovné ženy, ktoré sa nedajú zlomiť. Možno sú trochu tvrdé, od 15-tich brigádovali, aby sme mali na všetko, čo potrebujeme, ale naučili sa zodpovednosti.
Dnes je to tak, že oni rozmaznávajú mňa. Vracajú mi to, že som im dopriala všetko, aj keď som ja sama často nemala ani na lístok na mhd. Pomáhajú mi s domom, berú ma na dovolenky a kupujú mi topánky :) Doteraz spomínajú, ako sa hanbili, keď som po nich chodila do školy v tých starých šuchtačkách...
O všetkom som sa s nimi rozprávala, netajila som ani svoj vzťah k alkoholu. Tak sa mi stane, že keď prídu baby domov, prešacujú všetky kúty, či náhodou....Milujem ich. Som rada, že som ich nevtiahla ako deti do svojich životných sklamaní a neťahali moju káru so mnou. Som vďačná za moje dcéry a dala by som za ne život. Podarili sa mi. Možno je to skoro hovoriť.
Ale keď prídu, že niečo zabrali, ja im tú facku dám. Aby pochopili, že sa musia rozhodnúť pre život, alebo pre zlyhanie. Tak, ako to vtedy urobil môj otec. Dnes viem, že to urobil preto, lebo ma miloval.
