Život s deťmi v Juhoafrickej republike

Juhoafrickú republiku pozná väčšina z nás skôr z filmov. Vieme si ale predstaviť, ako sa tam žije? A ako sa tam žije s deťmi? Tento pohľad nám trocha priblížila Erika, ktorá tam žije už vyše 7 rokov.

Erika pochádza zo stredného Slovenska, z malebného mestečka Banská Štiavnica. Pre život práve tam sa rozhodla po tom, čo stretla Roberta, ktorý odtiaľ pochádza. Vtedy mala 28 rokov a spolu sa odsťahovali do Middelburgu, provincie s názvom Mpumalanga, okolo 130 km od Johannesburgu, smerom na severovýchod. Susedia s krajinami ako sú Mozambik, Zimbabwe, Botswana.

Pätnásť mesiacov po svadbe sa im narodil syn Nataniel a o tri roky neskôr syn Daniel. „Tu sa hlavne v súkromných zariadeniach pôrody indukujú (vyvolávajú umelo) a 90% z nich končia cisárskym rezom, ako bolo aj v mojom prípade. Domov som išla už na tretí deň, pretože zdravotná poisťovňa preplatila iba dva dni pobytu. Žena sa po takej krátkej dobe nestihne veľmi zotaviť, nie každá si môže doma dovoliť pestúnku a podobne“ spomína Erika. „Pri pôrode boli lekári celkom profesionálni, i keď som bola v celkovej narkóze, ale veľkou oporou mi bol vtedy manžel, bol pri  oboch. Sestry mi pomohli iba v prvý deň a na druhý deň už som si musela dieťa sama vykúpať, prebaliť atd. A potom už doma.“

Čo sa týka materskej/rodičovskej dovolenky v JAR, štát ju tu neprepláca, podporu dostavajú iba ženy  s nízkym príjmom, alebo bez príjmu, no sú zamestnávatelia, ktorí preplatia 3 mesiace a potom je žena odkázaná na riešenia ako sú detské kútiky a pod. Je tu možnosť opatrovania detí a opatrovateľky zároveň pomáhajú aj s domácimi prácami. Sú to väčšinou chudobné černošské ženy, niektoré z nich nevedia písať ani čítať. Profesionálne opatrovateľky tu zatiaľ nie sú. „Kvôli tomuto dôvodu som sa rozhodla byť doma s deťmi až do veku troch rokov a cítim to ako veľké privilégium. Škôlky sú tu od troch rokov a deti sa tam veľa naučia, sú väčšinou súkromne a stoja približne 70 € na mesiac od 7:00 do 12:30 hod, ale niektoré sú až do 17 hod. A cena je okolo 100 € na mesiac“ objasňuje Erika. „Nultý ročník aj u nás začína v piatom šiestom roku dieťaťa a tiež je povinný, ale je tu možnosť aj domáceho vyučovania.“

Niektoré škôlky prijmu už aj trojmesačné batoľatá a cena sa pohybuje od 300 do cca 800 € na mesiac. Ak si mamička potrebuje niečo vybaviť, sú tu k dispozícii aj detské kútiky, či opatrovateľky. Opatrovateľka stojí tiež okolo 100 € na mesiac, ale v tom je započítaná aj práca v domácnosti, upratovanie, pranie, žehlenie. Opatrovateľky sú síce lacné, ale má to aj veľké nevýhody. Hygienické návyky nebývajú vždy najlepšie a tiež si sem tam niečo ukradnú domov, napr. prášok na pranie, či kávu, cukor a podobne.

Úroveň lekárskej starostlivosti záleží od toho, či je to štátne alebo súkromné zariadenie. Štátne nie sú na príliš vysokej úrovni, hlavne čo sa týka štandardu. V štátnom zariadení väčšinou končia obyvatelia bez zdravotného poistenia a v súkromnom s poistením, alebo veľkou kopou peňazí.

Základná škola trvá 8 rokov. Je ich niekoľko, rozdelené sú podľa jazykov, ale tam, kde žije Erika s rodinou, sú väčšinou afrikánske a anglické a sú aj školy, kde sa vyučuje v černošských jazykoch, sú tu aj islamské školy, nakoľko tu žije veľa Indov. „Ja som s anglickou školou veľmi spokojná, disciplína aj výučba sú na dobrej úrovni. A na konci roka je vždy slávnostná graduácia. Školský rok začína v januári a končí začiatkom decembra“ hovorí Erika. Existujú tu aj školské autobusy najmä u príslušníkov čiernej rasy, hromadná doprava tu celkom nefunguje, takže mnohí sú odkázaní na vlastný transport.

Čo sa týka bezpečnosti v JAR, kriminalita sa vymkla zpod kontroly. Vyplýva to z nezamestnanosti, hodnoty sú iné, najhoršie príbehy sú príbehy znásilnenia malých detí a novorodencov, mnohí sú presvedčení, že znásilnením panny sa vyliečia z AIDS, čo je veľmi primitívne, no a čím mladšia obeť, tým „vyššia šanca na vyliečenie“.

Cesta z JAR na Slovensko je dosť náročná, letenka stojí okolo 500 – 600 € na osobu, deti majú 50% zľavu, ale aj tak je to obrovská suma. „Ideme domov teraz na Vianoce, všetci štyria, po 4 rokoch, to už bude moja tretia návšteva, odkedy som tu“ teší sa Erika.

A ako vníma svoj život na opačnom konci sveta Erika? „Mám svoju rodinku, ktorú ľúbim, ale radšej by som bola doma, aspoň niekde v Európe, blízko rodiny a priateľov, ktorých tiež ľúbim. Nepáči sa mi hlavne tá kriminalita a rasová nenávisť tu. Niekedy ľutujem, že som zo Slovenska odišla, ale zároveň som sa tu dosť veľa naučila o ľuďoch, iných kultúrach a aj o sebe“.

Erika prešla dosť krajín sveta a so svojou láskou zakotvila práve v Juhoafrickej republike. Je tam šťastná so svojou malou rodinkou a zároveň smutná, že svoju rodinu vidí menej ako raz do roka. Volávajú si, no nie je to ono. Nestačí to. Držíme Vám palce, aby sa Vám podarilo presťahovať niekde bližšie.