Vianoce v mojich spomienkach

20.12.2010 v kategórii Mama, autor Kaja, foto: istockphoto.com

To, že by niečo malo narušiť chod Vianoc si nevieme predstaviť, túto myšlienku si ani nepripúšťame.

Vianoce som mala vždy veľmi rada. Veď kto by nemal. Prevoňané ihličím borovice, medovníčkami starej mamy, lineckými kolieskami mamy, domácou kapustnicou a kaprom a všetkým, čo nám je také vzácne.

Ale Vianoce nie sú len o výbornom jedle, ani o krásnom stromčeku, sviatočnej atmosfére a darčekoch. Sú aj o tom, sú aj o narodení Spasiteľa, aj o láske, pohode, pokoji. Ale sú aj o situáciách, ktoré by vo vianočný čas nikto nečakal a nepredpokladal.

Predsa len, musíme si priznať, že na Vianoce je všetko iné, zázračné a čarovné, zrazu sme všetci nejakí iní, viac sa snažíme. To, že by niečo malo narušiť chod Vianoc si nevieme predstaviť, túto myšlienku si ani nepripúšťame. Všetko pripravujeme do najmenších detailov, od výberu farebne zladeného obrusu a sviečok na slávnostnú tabuľu, až po sviatočný odev, ktorý si oblečieme.

Toto sú moje spomienky na niektoré z prežitých Vianoc môjho života...
Štedrý večer. Tichý, pomalý, už aj snežiť prestalo, vonku je mínus dvadsaťpäť stupňov. Pri rozbaľovaní darčekov sme sa poniektorí striasli. Nie únavou, ani dobrotami preplneným bruškom, ani myšlienkou na hodnotu darčekov... nejako sa zozimilo, z minúty na minútu čoraz viac. Otec kontroluje radiátor, je vlažný, chladne, hoci je kúrenie nastavené na stabilnú teplotu. Zima sa zväčšuje. Otec odchádza kontrolovať kotol do pivnice. Konečný verdikt je, že takmer tridsať ročný kotol sa pokazil práve v najnevhodnejšom čase, keď nemáte šancu zohnať žiadneho opravára. Pri extrémnych teplotách našou jedinou záchranou sú náhradné zdroje a prečkanie do najbližších pracovných dní.

Neviem, či to boli nasledujúce Vianoce, ale ako nelyžiarka túžiaca naučiť sa lyžovať som dostala lyže a lyžiarky. Nedalo sa ubrániť,  topánky som skúšala už v obývačke na koberci. Boli ťažké klipsňové a otec musel riadnu silu vynaložiť, aby ich zapol, lenže... Boli nastavené tak, že moje oblé lýtko priam trpelo. Poprosila som otca, nech ich uvoľní, ale nešlo to. Nech robil, čo mohol, rozopnúť nemohol. Išiel do dielne po náradie. Nenašiel. Išiel do garáže. Ja som zatiaľ prežívala muky. Cítila som zrazu obrovskú spolupatričnosť so všetkými umučenými a vedela som si predstaviť stredovek v živých farbách. Už viem, ako vyzerala španielska čižma... Kým otec prišiel a uvoľnil ma z pút, takmer som omdlela. Noha bola fialová, akoby ani moja nebola, zvyšok štedrého večera som sa ju snažila rozchodiť. Odvtedy som už nikdy žiadne lyžiarky na nohách nemala a lyžovať neviem dodnes.

Spomienok je neúrekom, od toho, ako som ako malá strhla vianočný stromček, ako mamu bolel na štedrý večer zub a musela vyhľadať lekársku pomoc až po situáciu, keď nám tesne pred Vianocami – v čase príprav začala horieť pračka, v ktorej vnútri sa prali záclony. Príčinou bol od výroby chybný programátor.

Skrátka u nás to bolo vždy veľmi veselé. To odľahčovalo túto sviatočnú atmosféru. Po Vianociach sme si vždy vydýchli, zase sme jedny prežili v zdraví a pohode a zomklo  nás to ešte viac. Aj takéto sú moje úsmevné príhody z čarovného času Vianoc.