V Materskom centre (alebo Zachráň sa, kto môžeš)

V Materskom centre (alebo Zachráň sa, kto môžeš)
6.2.2010 v kategórii Mama, autor Peťa, foto: istockphoto.com

Keď som sa stala mamou a moje dievčatko „dospelo“ do veku, v ktorom sa bolo treba začať socializovať, nadchla ma myšlienka existencie materských centier. Hurá, toľko detí pokope...

Keď som sa stala mamou a moje dievčatko „dospelo“ do veku, v ktorom sa bolo treba začať socializovať, nadchla ma myšlienka existencie materských centier. Hurá, toľko detí pokope, nové hračky, nové stimuly... Ide sa na to!

Materské centrum v našom meste však zívalo prázdnotou. Keď už doň nejaké z detí zablúdilo, bolo v inom veku než naša malá explorerka, a teda o hru s ňou neprejavovalo záujem. Prehodila som teda zopár slov s mamičkou dieťaťa, ukázala svojmu dieťaťu pár hračiek – nie, nedávaj tú loptičku do pusy, je špinavá – a pobrala sa naspäť domov.
Dnes to však bolo iné. Už odo dverí bolo jasné, že Terezka bude mať príležitosť prebudiť svojho kolektívneho ducha. Deti v bazéniku s loptičkami, deti na šmykľavke, deti kočíkujúce bábiky, deti, deti, deti. Terezka sa s nadšením vymanila z kombinézy a juchacha, poďho nadväzovať nové priateľstvá. Ja som sa vymanila zo zimnej bundy a poďho ju sledovať.

Po pár minútach môjmu bystrému protektívnemu oku neuniklo toto:
Chlapček, ktorý si Terezku vybral za kamarátku, len čo si vybrala na hranie niektorú z hračiek, vytrhol jej ju z ruky a s tarzanovským výkrikom na chvíľu zmizol, len aby sa mohol znova vrátiť a vytrhnúť jej z ruky ďalšiu.

Špina na plyšových hračkách, ktorá sa úpenlivo snažila dostať deťom do úst alebo sa aspoň obtrieť o ich nedotknuté líčka.

Kŕdeľ mamičiek, ktoré sa aspoň na chvíľu snažili odpútať od bežných starostí života a vylievali si srdcia v kúte miestnosti, zatiaľ čo ich deťúrence bezprízorne behali a vrešťali.

Nadšená mamička – fotografka, ktorá sa pokúšala zvečniť svoje dievčatko pri hre a ktorej sa to nepodarilo ani na desiaty pokus bez toho, aby zároveň nezvečnila niekoľko z bezprízorne sa pohybujúcich cudzích chlapčekov a dievčatiek.

Chlapček, ktorý sa sám vymenoval za kráľa centra a s pocitom moci sa váľal po deťoch, ktoré sa vyľakané nemali na koho obrátiť.

Dve mamičky protektorky, ktoré sa – bez ohľadu na deti – nahlas hádali cez celú miestnosť, pretože ich deti sa dostali do spornej situácie, ktorej priebeh obe dávali za vinu dieťaťu svojej súperky.

Hlavou mi blyslo niekoľko otázok ohľadne svojej materskej identity. Keďže nie som pravidelnou návštevníčkou materských centier, ani moja materská identita nemá ešte v niektorých oblastiach jasno. Mám brániť Terezku pred jej nápadníkom? Nenaučí ju to spoliehať sa príliš na moju pomoc? Nemala by sa presadiť sama? A zase – má vôbec šancu oproti staršiemu a silnejšiemu protivníkovi? Kedy by mala do boja o hračku či miesto na šmykľavke vstúpiť aj mama číslo 2? Možno je povinnosťou matky, ktorá práve dáva pozor – hoci sme v zúfalej menšine – aby riešila vzniknuté konflikty. Ako však bude reagovať druhá strana?

Terezka sa s otázkou v očiach otočila ku mne a vydala zvuk beznádeje. Pokojne som chlapčekovi vzala desiatu ukradnutú hračku z rúk a vrátila ju svojmu dieťaťu. Zavrešťal na protest, ale pohľadom, ktorý som mala kedysi rezervovaný pre môjho vlčiaka, som mu dala najavo, že neustúpime. Vzdialil sa a urazene pozoroval, ako Terezka vkladá bábiku do rozpadávajúceho sa kočíka.

Vtom sa ozval ďalší rev. Malý chlapček, ktorého práve prevalcoval kráľ centra, sa vystrašene túlil k svojej mamičke. Nestihla zareagovať na agresorov útok, hoci patrila k menšine pozorných mamičiek, a teraz svojho synčeka upokojovala. Sama mala slzy v očiach, s bruškom skrývajúcim ďalšie dieťatko a s pocitom, že to tentoraz nezvládla.

To rozhodlo. Vzala som dieťa, navliekla ho do kombinézy a s úľavou som otvorila dvere na miestnosti. Mamička – vychovávateľka – zakričala: „A dúfam, že sa čoskoro zase ukážete!“ S neurčitým úsmevom som zamávala všetkým na pozdrav a  podvedome stisla Terezkinu ruku ešte silnejšie.