Úvod do kvetovedy

V jedno nezvyčajne nevľúdne májové popoludnie moju 2,5-ročnú ratoliestku obišiel spánok a všetko smerovalo k mrzutosti a k blbej nálade. Hľadajúc riešenie  som dostala spásonosnú myšlienku -  ideme presadiť kvety na našom panelákovom balkóne. Kvietky nám mali pomôcť zmysluplne a radostne preklenúť čakanie na druhý spánkový vláčik. Predstava o idylickom balkónovom záhradníčení sa mi však akosi vymkla z rúk, lebo odborníkom na kvety sa evidentne cítila moja dcéra.

Od prvej chvíle mi bola jasná jej stratégia: živelne, rázne, štýlom: buď všetko, alebo nič. Kvietky kukali s igelitového vrecka, v ktorom som ich doniesla z trhu – nezábudka v modrom  aj v ružovom prevedení a  skromný, troška smradľavý jemný biely kvietok (pre mňa) neznámeho mena. Pripravené boli nové plastové kvetináče a kopa nadšenia pre vec.

Malá záhradníčka sa pustila do práce skôr, ako som sa stihla spamätať a dať jej akékoľvek inštrukcie. Milé kvetinky rázne povyťahovala z vrecka štýlom „za pačesy“, resp. štýlom kúzelníka, ktorý ťahá králikov z klobúka. Králičie uši sa však vyznačujú väčšou odolnosťou a tak si  po tomto zásahu obzerala prstíky: čo jej to na nich ostalo(?) pričom si  šomrala: kvietky a lístky – maličké, „zlomili“ sa toška, no ale to nevadí, zalepíme, opavíme.... a pačesovým štýlom ich rázne posadila do misiek nachystaná poriadne ich popolievať.

To som sa spamätala z údivu, zavrela som ústa, ktoré som isto mala celý čas dokorán a zmohla som sa na prvú inštrukciu: Ninulka – teraz vložíme kvety do nových črepníkov a  dosypeme im zemičku. Ty budeš dosýpať. Zaplesala pri pohľade na lopatku a so žiariacimi očkami  začala dolovať vo vreci s nádherne čiernohnedou zemičkou pre balkónové kvetinky a sypať ju lopatkou kvetinkám rovno na vypačesované kvietky a lístky.

„Niééééé“ -  zavyla som a pokúšala sa rýchlo povkladať kvety do nových črepníkov, pričom som totálne zabudla, ktorému bol ktorý určený. Len nech to rýchlo dokončíme, kým sú škody relatívne malé.

Zem sa sypala a voda sa liala, Nina sa čvachtala v topánkach v tej hnedočiernej zemičke, ktorá bola odrazu po celom balkóne a zmiešaná s vodičkou na polievanie nadobúdala konzistenciu blata, mamička zavíjala ako vlk a Ninulka si spokojne do tej spúšte sadla a vyzula sa – vraj ju čosi tlačí v topánke... Jasné že sedela ružovými teplákmi v blate a rukávy bundy mala po lakte zemité. „Nina – je zima – poď dnu!“-  znela moja inštrukcia, avšak – nečakajte od 2,5-ročnej, že jej  zablatené zvršky a kvapkajúca voda z rukávov zabránia prejsť po bledom koberci – prepochodovala  spálňou a obzrela  sa na môj ďalší neartikulovaný povyk – na  koberci ostával za ňou hnedastý blatistý chodníček...

Spúšť sme zavreli na balkóne a ja som si išla ratovať moju najdrahšiu kvetinku s nezábudkovými očami, lebo tá  strácala trpezlivosť a menila sa na nebezpečný, unavený a poriadne zúrivý kaktus...