Úsmev

Píšem vám príbeh, ktorý je skutočný. Nie je ničím výnimočný, možno je aj tuctový, ale mňa sa dotkol, aj keď nie je môj. Píšem o jednej mamičke - kamarátke, ktorú dobre poznám a zároveň mame spolužiaka mojej dcérky.

Nela je príjemné a pohľadné žieňa. Má dve vydarené deti a sympatického manžela. Krásna rodinka. Radosť sa pozrieť.

Domácnosť s dvoma malými, obzvlášť aktívnymi deťmi dá zabrať. Najmä, keď ešte k tomu to staršie je prváča. Prinesie to do rodiny veľa zmien. Pri dobrej vôli sa aj to dá zvládnuť. Nela sa nikdy nesťažovala a všetko stíhala s prehľadom. Ak aj niečo nešlo hladko, nebola nervózna. Čoraz častejšie bývala s deťmi sama. Manžel sa pomaly z ich rodinného  života vytrácal. Práca vo firme ho pohlcovala. Ostával stále dlhšie v práci a pribudli aj služobné cesty...

Raz sa to však prevalilo a pravda vyšla na povrch. Nebolo to kvantum práce, ani rozbehnutie firmy. Dôvod bol úplne  prozaický a Nele vyrazil dych. Peter sa zamiloval ako malý chlapec. Do ženy, ktorá nebola ani mladšia, ani výrazne krajšia. Dalo by sa povedať, že bola úplne obyčajná a predsa... Manželské hádky vrcholili a nekonečné Neline „prečo?“ neprestávalo. Vtedy jej Peter povedal pravdu o tom, ako sa zaľúbil.

Nela mala vždy dobrú náladu, nikdy sa nesťažovala na únavu a mala čas. Bola ochotná a milá. Nič nebol problém. A hlavne... Krásne a často sa usmievala. Bol to jej úsmev, čo si ho získal.
Paradox je v tom, že ja osobne snáď ani nepoznám taký krásny úsmev, ako má Petrova manželka. Je pravda, že sa niekedy menej usmieva a občas aj zamračí, ale to nie je dôvod na opustenie krásnej rodiny s dvoma malými deťmi.

Nela prosila, plakala, bola i za milenkou, Bojovala. Žiaľ, neúspešne. Jej snaha o záchranu desaťročného vzťahu vyšla nazmar. Peter opúšťa ju, aj ich sedemročného syna a dvojročnú dcérku. Tí sú teraz mame veľkou oporou.

Nie je to len koniec vzťahu, rodiny, ale Nelka opúšťa aj mesto, ktoré jej bolo desať rokov domovom, byt, ktorý s láskou s Petrom zariaďovali, priateľky... pretrháva mnohé väzby, jej deti tak isto opúšťajú domov, školu, škôlku, kamarátov... vracia sa k rodičom.

... a mne sa tisnú slzy do očí, keď toto píšem... Nelka buď statočná, tak ako si bola doteraz. Želám Ti nech čas zahojí všetky rany a spoznáš lásku – ozajstnú a pravú, vernú v každom čase. A želám Tebe aj sebe, aby si sa nezabudla usmievať, tak krásne, ako to vieš len Ty..

Čo všetko môže slúžiť ako zámienka, keď chceme ísť ďalej a nepozeráme naľavo, napravo. Opúšťame a nechávame po sebe púšť a ubolené srdcia.

Muži, vážte si, čo máte doma. Buďte nám oporou a pričiňte sa o to, aby sme sa viac usmievali a nemuseli svoj úsmev strácať kvôli vám!