Tekvice

19.10.2010 v kategórii Mama, autor Mária Lukácsová, foto: istockphoto.com

Skôr ako som ráno otvorila dvere škôlky padol mi do oka oznam: Vo štvrtok v našej škôlke otvoríme jesennú tvorivú dielňu. Prineste si tekvice a prírodniny.

Skôr ako som ráno otvorila dvere škôlky padol mi do oka oznam: "Vo štvrtok v našej škôlke otvoríme jesennú tvorivú dielňu. Prineste si tekvice a prírodniny. Všetci ste srdečne vítaní“!

Zaujal ma. Keďže náš chlapček chodí do škôlky na 4 hodiny, popoludní sa vrátime a budeme tvoriť – spolu rodičia a deti. Lenže nápad ako stráviť zaujímavé popoludnie nezaujal toho koho mal – nášho Viktora. „Ja som dnes už v škôlke bol, ja sa chcem bicyklovať“, rezolútne odmietne môj zámer syn. Žiadne prehováranie nepomáha a moje kreatívne nápady  typu "aké vlásky urobíme tekvičke a noštek vymyslí Viktor" vôbec nepadali na úrodnú pôdu.

Takže nič. Zamyslená opúšťam škôlku držiac za rúčku potomka, keď o chvíľku počujem: „Mami, nebuď smutná, keď príde ocko domov, tak si „tú“ tekvicu vyzdobíte spolu“, s kamennou tvárou ma utešoval môj štvorročný Viktor.

V tej chvíli sa dostávam myšlienkami do reality a nestačím reagovať na ponuku môjho syna. „Mami, mami, počúvaš ma, aj ocko bude rád“, pokračoval v monológu Viktor. „Jasné, pekne si to vymyslel, hlavne, že budeme spolu“ odpovedám a rozmýšľam, že v podstate Viktorov návrh má aj svoju myšlienku. Ocka počas týždňa nemáme doma a naše spoločne strávené dni sú len „víkendovky“.

OK, dohodnuté“, odobrujem iniciatívu môjho syna a veselo kráčame na návštevu k babičke.

Konečne piatok. Celý týždeň sa od rána tešíme na tento deň, pretože je pre nás výnimočný – iný ako dni od pondelka do štvrtku. Príde ocko!
Je milé pozorovať, ako sa rozžiaria radosťou očká nášho škôlkara, už len pripomienkou, že dnešné piatkové popoludnie a potom ešte 2 dni nebude „len“ s maminou. Pre niekoho banálne, pre nás úžasné.

Pri sobotňajších raňajkách riešime, čo s načatým víkendom.
Tekvice, tekvice“, ozve sa Viktor a manžel nechápajúc presunie pohľad na mňa.
„No jasné, tekvice“, skoro  som zabudla. „Ocko, máme plán“, nechám sa vniesť do tejto hry a žmurknem na manžela. „Ide sa k babičke na tekvice!" „Tekvice? Aké tekvice?“, snaží sa pochopiť zámer náš ocko. „Aháá, tekvice, no jasné strašidielka“, a vidím ako manžela náš plán potešil. Je rozhodnuté.

Slnkom zaliaty jesenný deň je stvorený na to, aby sme ho prežili čo najdlhšie vonku. Ale každý po svojom. Náš syn sa bicykluje a my s manželom sa vraciame do čias nášho detstva. Ja zháňam po deduškovej záhrade rôzne prírodniny, ktoré ešte zostali ako spomienka na tohtoročnú úrodu. A manžel? Ten sa doslova „vyžíva“ pri vykrajovaní rôznych podôb tekvičiek. Občas sa príde ukázať na bicykli náš Viktor, sem-tam prispeje nápadom, akoby si to predstavoval on, čo by bolo dobré pridať, prípadne odobrať a opäť sa vzdiali. A my tvoríme, bavíme sa, spomíname aké to bolo, keď sme boli malí... a občas naše rozprávanie preruší zvuk praskajúceho dreva v záhradnom krbe.

Večer pri šálke horúceho vareného vína, ktorého škoricová vôňa sa príjemne vkráda do každého zákutia nášho bytu, si s manželom vychutnávame pre nás tak vzácne spoločné chvíle. Spoza okna sa na nás usmieva „svietielkujúca“  tekvička, ktorá nám pripomína dnešný prežitý deň. A vo vedľajšej izbe spinká náš cyklista.