Správne rozhodnutie

Gabika | 21. marec 2011

Opäť príbeh jednej z vás... Prežili ste niečo podobné? Napíšte nám o tom.

Aké zmiešané pocity vyvolajú v žene dva farebné prúžiky tehotenského testu. Som tehotná. Mám sa radovať alebo si zúfať? Som tehotná. Lenže s tým „nepravým“ mužom. A navyše nemáme kde bývať a moji rodičia touto správou určite nebudú nadšení. A ako asi bude reagovať nádejný otecko?

Čo si len počnem? Pôjdem k lekárovi? Podstúpim umelé prerušenie tehotenstva? Do koľkého týždňa gravidity je možné taký zákrok vykonať? Ani len netuším. Ale asi som ešte neprekročila „limit“...  Nemôžem predsa jednoducho ísť na potrat, veď to by bola vražda. Musím dieťatko vynosiť. Problémy sa nejako vyriešia...Určite pôjdem najprv k lekárovi. Možno ten môj test zlyhal a ja sa trápim zbytočne. Nuž, takéto myšlienky mi vírili hlavou.

Navštívila som lekára. Presviedčal ma, že v mojom prípade o tehotenstvo nejde. A ja jeho o tom, že veru áno. Neviem, odkiaľ som nadobudla takú istotu, ale som si úplne istá. Cítim to. Myslím, že každá  žena  to vycíti. Jednoducho, odrazu jej je jasné, že už nie je sama, že pod srdiečkom nosí malého človiečika. Ešte o ňom nemusí  vedieť  nik, ani lekár. Ale budúca  matka to vie...

Priateľ najprv nechcel veriť, že čakáme bábätko, ale neskôr sa potešil a navrhol, aby sme sa vzali. Jeho rodičia nám ponúkli, že môžeme bývať u nich, pokiaľ si nezabezpečíme vlastné bývanie. Budúca svokra zarezervovala termín svadby aj reštauráciu, v ktorej sa mala konať svadobná hostina. Všetky nepríjemnosti sa akosi  rozplynuli a budúcnosť sa ukazovala v ružových farbách. Aj budúci manžel sa správal ako milý a starostlivý partner.  Taký milý, že som pozabudla na to, ako rád sa ešte prednedávnom pozeral na dno pohárika.

Náš svadobný deň bol krásny, letný, horúci, iba popoludní trochu spŕchlo. Svadobčania žartovali, že to nevesta plače za slobodou. Všetci sme sa dobre zabávali až do skorého rána.  O niekoľko mesiacov prišiel na svet chlapec. Tichý a dobrý, pekný ako dievčatko. Boli sme šťastní. Paťko rýchlo rástol a vyvíjal sa. Svokra mi nedovolila v domácnosti nič robiť, chcela, aby som mala dosť času na synčeka aj na oddych. Žili sme si celkom spokojne, ale trochu ma trápilo, že nemáme vlastný domov.

Po roku sme sa rozhodli kúpiť si byt. A vtedy sa všetko zmenilo. Ocino, ktorý sa dovtedy, zrejme pod vplyvom svojej prísnej matky, iba občas zabudol s kamarátmi, začal chodiť do reštaurácií každý deň, väčšinou rovno z práce. Domov prichádzal neskoro, v podnapitom stave a nič mu nebolo po vôli. Niekedy ma aj napadol alebo niečo v byte rozbil, poškodil. Nielenže som bola na výchovu nášho drobčeka aj domácnosť úplne sama, ale keďže sme splácali úver za byt a peňazí sme nemali nazvyš, aj to málo, čo som ušetrila, sa manželovi podarilo rýchlo minúť. Takto to šlo – nešlo niekoľko rokov. Nepomáhali prosby ani hrozby, ani „dohováranie“ celej rodiny. Nakoniec sme sa rozviedli. Svokra ľutovala iba svojho syna a moji rodičia nám tiež nepodali pomocnú ruku.

Zostali sme s Paťkom sami. Ale to nás ešte viac zblížilo. Vždy sme spolu vychádzali veľmi dobre a rovnako dobre si rozumieme aj teraz. Čakám,  kedy príde „obávaná puberta“, ale akosi sa stále nič nedeje. Je to taký fajn chalan. Niekedy sa mi zdá múdrejší a pokojnejší, než som ja. Dnes Paťko oslavuje pätnáste narodeniny. A ja sa teším, že ho mám. Chválabohu, pred rokmi som sa rozhodla správne...

Život nás niekedy postaví pred rôzne skúšky a čeliť im nebýva vôbec jednoduché... Popasovať sa s nimi bez človeka po svojom boku je náročné, ale isto nie nezvládnuteľné. Želáme Gabike a jej synovi veľa, veľa zdravia, vzájomného porozumenia a lásky... lebo to ostatné príde samé.

Ďakujeme, že sa s nami podelíte o kúsok zo svojho života, že znovu a znovu píšete k nám do redakcie. Na všetky ďalšie Vaše príbehy a postrehy sa tešíme na adrese twiggy@mamaaja.sk.

 

 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: