Skutočný príbeh: Najkrajší darček

Skutočný príbeh: Najkrajší darček
18.6.2016 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Mala som 21 rokov, keď som prišla o svoje prvé bábätko, aj keď sme sa naň s priateľom veľmi tešili. V priebehu roku sme sa zosobášili a dúfali, že sa nám už konečne podarí otehotnieť, ale nešlo to.

Našla som si aspoň brigádu, dúfajúc, že na to nebudem myslieť. Lenže v priebehu necelého mesiaca som zistila, že som tehotná! Na druhý deň som utekala k lekárovi a ten mi ultrazvukom potvrdil graviditu. Malo to však háčik – bábätká boli dve! Nevedela som, ako mám reagovať, rozplakala som sa. Keď som to manželovi povedala, bol tiež prekvapený, ale tešili sme sa, aj keď sme sa s tým dlhšie vyrovnávali, nevedeli sme si to totiž s dvomi deťmi predstaviť.

V nemocnici (viac) ako doma

Prichádzali kritické týždne, nevoľnosti, no a v 13. týždni som začala chudnúť, preto som skončila hospitalizovaná a na infúziách. Po týždni som sa vrátila šťastná domov, ale nie nadlho. O týždeň som začala krvácať a vyzeralo to, že som o jedno bábo prišla. Ale našťastie som sa mýlila a bola som šťastná, keď mi to lekár prezradil. Tak som sa vrátila domov a užívala som si tehotenstvo. V 29. týždni mi začali kontrakcie. V nemocnici sa im ich podarilo zastaviť, no poležala som si tam dlhých osem týždňov. Tri dni pred sviatkami ma pustili domov. Bola som v 37. týždni. No keďže mi ráno na Štedrý deň odtiekla plodová voda, musela som späť.

Prekvapenie

V pôrodnici ma však zo zdravotných dôvodov neminul cisársky rez. O 10.20 hod. prišiel na svet Marianko (2 450 g a 46 cm) a za ním Matúško (2 350 g a 46 cm). Bolo to také menšie prekvapenie, keďže mi v 34. týždni povedali, že jedno bude dievčatko, ale my sme sa strašne potešili našim zdravým a krásnym chlapcom. Už po piatich dňoch nás pustili domov. Zo začiatku to bolo ťažšie, ale prišli sme na to, ako to zvládať a už to ide ľahko. Prednedávnom mali chlapci sedem mesiacov a rastú ako z vody, teda pardon, z mlieka...

Sme na našich valibukov veľmi hrdí a myšlienky na to, aké to bolo, keď sme ich nemali, nám už ani len nenapadnú...

Katarína