Škôlkárske slzičky

Po skončení 3 rokov materskej dovolenky som sa do svojej pôvodnej práce nevrátila, ale zostala som ešte doma so synčekom. Spočiatku nám to obom vyhovovalo, hrali sme sa spolu, chodili na prechádzky, popoludní som sa mohla venovať staršiemu synovi - školákovi, zatiaľ čo sa mladší syn hral sám. Takto nám to fungovalo viac ako rok, a po tejto dobe som si uvedomila, že už je najvyšší čas, aby synček začal navštevovať škôlku. Nestíhala som s ním držať tempo v naháňačkách s autami a popravde, minuli sa mi už takmer všetky nápady na nové hry či kreatívnu tvorbu.

Mal 4 roky a úsmev na tváričke, keď 1.krát predo mnou cupkal s batôžkom na chrbte do škôlky. Zatiaľ len na dopoludnie, aby si privykol na nových kamarátov, nové prostredie a pani učiteľku. Túto zmenu hravo zvládol, dokonca sa tak niekedy tešil, že večer zaspával s tým, aby už bolo ráno. Ráno vystrelil z postieľky ako šíp, pričom v obliekaní robil rekordy. To však už nemôžem povedať o staršom synovi, je tretiak, ale akoby mu stále nedošlo, že škola je povinná, každé ráno mám problém ho dostať z postele, oblieka sa tak 20 minút, pričom neustále frfle na adresu toho (iá) ,čo školu vymyslel.

Takto to fungovalo celý rok, ja som sa obzerala po vhodnom zamestnaní, dokonca som sa rozhodla aj pre rekvalifikáciu, kvôli čomu som začala chlapca dávať do škôlky už aj na popoludnie. Netrvalo to dlho a na mňa sa usmialo šťastie – podarilo sa mi nájsť prácu na 4 hodiny v neďalekom meste. Do práce som nastúpila presne 9 rokov od začiatku 1. materskej dovolenky, teda myslím, že bol najvyšší čas. Manžel je pracovne tak vyťažený, že tie 4 hodiny rannej a poobednej sú pre mňa a deti zatiaľ postačujúce, beriem to ako rozcvičku pred riadnou pracovnou dobou.  

Večer pred nástupom do práce som nemohla zaspať, len tak som sa prevaľovala - psychika si so mnou robila, čo sa jej zachcelo. Noc nebola o nič lepšia, stačilo ísť raz na wc a problém bol na svete, spánok opäť nie a nie prísť. Napokon sa pošťastilo, ale nie na dlho, zobudilo ma bzúkanie komára a synček škrabkajúci sa na nôžkach. Ako na potvoru, vždy keď zasvietim, po tej hávedi nie je ani chýru, ale zhasnutie je pre tie potvory len ďalšou pozvánkou na hostinu, takže tá noc naozaj nestála za veľa. Tým zasvecovaním a pátračkou po upíroch som prebudila aj mladšieho chlapca, nemohol potom ešte hodnú chvíľu zaspať. Ráno sa zobudil asi o 5.15 a aj keď som si k nemu ľahla  a snažila som sa ho ešte uspať, už to nešlo.

Z postele som vstávala s hlavou v obruči, nevyspatá a s nepríjemnou predtuchou, že to dnes nebude ľahký deň. Synček býva mrzutý, keď je nevyspatý, preto som sa nádejala, že v škôlke ho únava zlomí a konečne si tam pospí. (Nespáva poobede už asi od 3rokov, v škôlke si len tak oddýchne, ale nespí.)

Prvý deň v práci mi ušiel neskutočne rýchlo, po ceste z práce som sa zastavila v škôlke pre syna. Privítala ma uplakaná tvárička s kruhmi pod opuchnutými očkami, okolo nich červené fľaky, akoby plakal už celé hodiny. To bolo prvé, čo ma napadlo... a bola to aj pravda. Od momentu, ako si sadol k raňajkám v škôlke, plakal až do môjho príchodu. Odmietal aj jedlo, nespal, takže domov som si viedla nevyspaté, unavené a ešte aj hladné dieťa. Doma sa ako-tak upokojil a keď som sa ho spýtala, prečo tak plakal, odpovedal mi, že sa bál, že pre neho neprídem. Uistila som ho, že to sa nikdy nestane a všetko som si vysvetľovala len tou rušnou nocou. Nedostatok spánku môže s deťmi riadne zalomcovať.

Večer išiel spinkať oveľa skôr, aby dohnal chýbajúci spánok. Ráno ma však čakalo prekvapenie, synčeka som našla opäť zaliateho slzami, z postele som ho nemohla dostať, nechcel sa obliekať, a škôlku už nechcel ani vidieť. Ako ja toto zvládnem? Autobus do práce má odchod o pár minút, a ešte toto! Akosi sa mi ho podarilo upokojiť a presvedčiť, a do škôlky išiel - nemali sme na výber, ale v momente, keď som ho opúšťala, videla som, že sa mu očká opäť lesknú slzami a bude to zrejme podobné predchádzajúcemu dňu. Aj bolo, po práci som opäť mala pred sebou smutnú, uplakanú tváričku.  Okrem toho ma trápi aj to, že predtým patril v škôlke k hladošom, ktorí mali zjedené ako prví a vždy po ňom zostávali len prázdne taniere, teraz tam odmieta jesť, je bledý, pochudnutý a ja neviem, čo ďalej. 

Od môjho nástupu do práce je to každé ráno o slzičkách, srdce mi trhá, keď ho v škôlke v slzách nechávam a viem, že ho v nich aj nájdem.  Uvedomila som si, že túto zmenu v jeho správaní s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobil fakt, že chodím do práce. Nejde mi to do hlavy, chlapec, ktorý škôlku priam zbožňoval, ma teraz s plačom prosí, aby som ho tam nedávala. Pátrala som aj po iných možných príčinách, či mu niekto neubližuje, či nemá inú pani učiteľku a pod. – ale bezvýsledne. Rada by som uverila tomu, že čas to vyrieši, chlapec si zvykne, veď čo by robil, keby som pracovala 8 alebo 12 hodín?

Milé mamičky, ak máte podobné skúsenosti a podarilo sa vám to zvládnuť, poraďte mi, prosím, budem vďačná za každú radu.