Radosti a strasti materskej dovolenky

Materská dovolenka má – tak ako vlastne všetko – svoje výhody aj nevýhody. Odkedy sa mi pred viac ako polrokom narodil náš prvý synček, môj svet sa podstatne zúžil na záležitosti „materské“ a tie ostatné, pričom tie prvé zaberajú 90% môjho času.

Vedela som, že s narodením bábätka sa obmedzí môj voľný čas takmer na minimum a že moje koníčky a záľuby budú musieť ustúpiť do úzadia. Vedela som to a nielen, že mi to vôbec nevadilo, ale dokonca som sa na to tešila. Veď mojou najväčšou záľubou po pôrode sa malo stať práve to maličké stvorenie. A napokon, vždy sa dá predsa nájsť nejaká tá voľná chvíľka na stretnutie s kamarátkami, dobrú knihu a iné formy relaxu. Môj manžel sa nikdy netajil tým, že sa rád postará o nášho drobca, aby som si ja mohla oddýchnuť (mám vážne skvelého manžela).

Už počas tehotenstva sa počet mojich priateliek akosi zúžil. Asi som už nezapadala zmýšľaním medzi ne, pretože stredobodom môjho sveta sa stalo práve moje rastúce bruško a vytúžené bábätko v ňom. Väčšinu z nich materské záležitosti ešte príliš nechytali za srdce, a tak sa naše stretnutia výrazne obmedzili.

Prišiel deň D a nám sa narodil náš prvý vysnívaný syn – Samuel. Stala sa zo mňa matka, na čo som bola a stále som patrične hrdá. Každý deň materskej dovolenky je pre mňa novým krásnym zážitkom a dá sa povedať, že som naozaj šťastná.

No niekedy ma ovládne pocit smútku a akejsi melanchólie. Keď mi napr. moja najlepšia kamarátka (a vlastne aj jediná, ktorá mi ostala) pred pár mesiacmi oznámila, že ju vzali na externé štúdium na vysokej škole, potešila som sa kvôli nej. Uvedomila som si však, že to znamená menej času na naše stretnutia, ktoré už aj tak boli len niečím výnimočným, ale ako-tak sme sa snažili byť pravidelne v kontakte.

Ďalšia vec, ktorá sa podstatne zmenila, sú aj moje nákupy. Ak sa niekedy konečne vyberiem kúpiť si nejakú vec, ktorú už skutočne potrebujem (naposledy to boli zimné topánky), vrátim sa s úplne iným úlovkom – samozrejme, s niečím pre nášho drobca. Môj manžel to nazýva „profesionálna deformácia“.

Sú dni, keď som rada, ak si vôbec stihnem umyť vlasy a dať si rýchlu sprchu, kým Samko absolvuje svoj niekoľkominútový spánok. Keďže mám dlhé vlasy, zvykla som občas použiť aj nejakú tú špeciálnu kúru na zlepšenie ich kvality, no odkedy máme doma náš poklad, stihla som ju použiť možno dvakrát. Už som aj rozmýšľala nad zmenou účesu (veď aj tak sú mi na materskej dlhé vlasy skôr na príťaž), no nejako sa s mojou „hrivou“ neviem rozlúčiť.

Samostatnou kapitolou sú prechádzky s kočíkom – je to spojenie príjemného s užitočným. Príjemné je to však len dovtedy, kým nepotrebujem náhodou vbehnúť do nejakého obchodu niečo kúpiť. Nakoľko v našom meste nie je žiadny supermarket, som odkázaná len na menšie predajne, ktoré majú tú nevýhodu, že sa s kočíkom dovnútra nedostanete. Buď pre to, že nemajú bezbariérový vstup alebo preto, že hneď na vchodových dverách vás „uvíta“ preškrtnutý kočík, príp. oznámenie „Zákaz vstupu s kočíkom“. Vtedy sa cítim doslova bezmocná.

Z času na čas sa manžel vyberie s naším drobcom von, aby som sa aj ja mohla nachvíľku venovať niečomu inému a prísť aj na iné myšlienky. Tie chvíle sú niekedy naozaj na nezaplatenie a vtedy úplne vypnem a robím niečo, čo ma baví. Napustím si horúcu vaňu, alebo si uvarím kávu a venujem sa čítaniu. To, že treba ožehliť alebo povysávať si vtedy jednoducho nepripúšťam.  Samozrejme, po chvíli si uvedomím, ako mi už ten môj „prívesok“ chýba a neviem sa dočkať, kedy si ho opäť budem môcť vziať do náručia.

Napriek všetkým tým „strastiam“ materskej dovolenky si nedokážem predstaviť, že by to malo byť inak. Myslím, že by som neprežila, keby som sa mala teraz vrátiť do zamestnania a nášho chlapčeka zveriť nejakej cudzej žene – aj keby to mala byť samotná Mary Poppins. Zrejme by som sa zbláznila od žiarlivosti. Naozaj je pre mňa nepredstaviteľné, že by som nebola svedkom tých pokrokov, ktoré náš synček denne robí. Tie chvíle, keď objavuje svet okolo seba skrývajú v sebe čaro a sú to všetko veľmi vzácne okamihy.

Keď sa tak nad tým zamyslím, nemám pocit, že by som niečo obetovala tým, že som doma s naším synom. Vnímam to ako česť a akúsi zvláštnu výsadu, že môžem byť svedkom tých každodenných zázrakov, ktoré mi materstvo každý deň prináša.