Prvá a posledná?

Všetko začalo tým nezabudnuteľným okamihom – prvým bozkom. Pravda, v tom čase som bol ešte príliš mladý, neskúsený, z nôžky na nôžku som sa ťarbavo vliekol po rovnom chodníku a nemal ani len predstavu, čo všetko sa dá bozkami prejaviť a v čo sa môžu pretaviť. 

Mal som asi 4-5 rokov, takže chápete, že spomienky mám celkom rozmazané a dlhé desaťročia som netušil ani jej meno. Pred sebou mám len nejasné kontúry krásnej ženy, asi 3 x vyššej ako ja v tom čase na špičkách. Bola to učiteľka v škôlke a náš vzťah počas ďalšieho roka nestagnoval, ba priam naopak, bol plný roztomilých momentov i bozkov, ktoré som, pravda, v tej dobe až tak neopätoval a úprimne povedané, ani nevyhľadával. No dobre, chlapi majú sklon zveličovať, netuším, či som ešte dáky dostal, ale viem, že na ten prvý bozk, na ten nezabudnem. A naviac, dnes už viem aj jej meno...

Potom prišlo pár (ne)všedných rokov. V tom čase ešte obdobie iskričiek, pionierov -  k zväzákom som sa už nedostal... to ma vtedy hnevalo, mali také frajerské kravaty, na tie museli baby letieť. Naháňanie chlapčenskej reputácie a pozície v kolektíve pri céčkach, guličkách, futbale, vybíjanej pomaly začalo striedať jemné frajerovanie pred dievčatami a obdobie platonických lások. Akoby jedna nestačila, bol som úplne zbláznený hneď do dvoch,  z ktorých som nevedel spustiť oči od štvrtej-piatej triedy. Dokonca dodnes pamätám aj ich mená, len pre zmenu k bozkom som sa nedostal... neboli také odvážne ako pani učiteľka zo škôlky. O rok neskôr, v 6-tej triede, bol naším posledným spolu, potom sa naša jazyková škola, moje platonické nádeje a aj naše cesty rozdelili. Tak som pochopil dve veci naraz: Človek nemá váhať s tým čo cíti, lebo nevie, kam a kedy jeho či toho druhého vietor zaveje. A keď niečo chcem, musím za tým ísť ja a nečakať na niekoho iného.  S odstupom času len dodávam: Zvlášť, pokiaľ ide o ženu.

Po letmých sklamaniach v platonickom svete romantiky a ilúzií sa dni i mesiace vliekli a bez silnejších dotykov srdca, ale zato s prvými uhrami som sa dopracoval na strednú školu. Keď som vošiel prvýkrát do triedy, cítil som sa ako trestanec pri nástupe do výkonu trestu. Uprene na mňa hľadelo a premeriavalo si ma od päty k hlave 27 párov dievčenských očí. Fú, jedna žena vie s chlapom spraviť poriadnu metelicu, viete si predstaviť, aké to muselo byť niekedy tsunami – to  nielen chlapca prinúti ženskej duši a srdcu načúvať. Prvý rok-dva to bolo také nesmelé oťukávanie a úvod do ženskej logiky, hádok, pocitov, ale i tampónov, účesov, značiek a... farieb. To je moja nočná mora dodnes, tam, kde vidím červenú, je bordová, kde ružovú, je staroružová či cyklámenová... Ale práve popri tých všetkých dospievajúcich dievčatách som sa naučil nielen obdivovať ich pôvaby, ale aj ako bez slov pochopiť, kedy treba počúvať, bez sĺz, kedy za nimi treba stáť, nehovoriac už o pragmatických veciach do života chlapa, napr. ako vykľučkovať z ťažkých situácií a nerozčúliť príliš. Niežeby som vtedy rozumel ich dôvodom prečo - na to býva krátka aj mozgová kapacita dospelých samcov, nie to ešte mláďat. Prečo je to tak, prečo robia to, čo robia a prečo sa trápia, ale vedel som ako.  A najmä ako ich rozosmiať - ak sa žena vie usmievať a smiať, ani Slnko sa intenzitou a Zem gravitáciou jej elektrizujúcemu žiareniu nevyrovná. A nakoniec, pre chlapca v puberte i tie veci, ktorých túžba nepramení ani tak v srdci, ako... v testosteróne a vášni - ako sa ich, ich kriviek  i pier dotýkať.

A tak, pri príchode na vysokú školu, som mal už nielen maturity, ale i skúšky z lások za sebou. A paradoxne, to boli odo mňa staršie dievčatá, či skôr už ženy, ktoré ma do tých tajov lásky zaučili. Jemne i rýchlo, nežne i drsne, platonicky i vášnivo vychutnávať si každý okamih, čo som s ňou, v nej a pri nej. Len srdce stálo opodiaľ. Niežeby som ich nemal rád, možno i viac než rád, ale ten pocit naplnenia stále ulietal.

Až prišla prvá láska - niečím výnimočná, niečim iná a plná zážitkov, ktoré boli prvýkrát a na ktoré sa nedá zabudnúť. Napríklad náš prvý pokus o sex je určite nezabudnuteľný – keď začala z rádia hrať Matka od Tublatanky, tak bolo namiesto prvého vrcholu prvé fiasko... Prišlo obdobie romantických prechádzok, predstáv i  prvých hádok a prvý koniec. Tu sa v mojom živote zjavila ONA, o 5 rokov mladšia princezná pôvabom i srdcom. Mala 16-17 a skôr ako chôdzu ženy lietala v oblakoch, básnila a snívala. Veľa veršov odznelo z našich úst, či bolo vpísaných do prvých XXL mobilov, akoby mi rozumela o čom píšem a ja som tušil, kam jej slová mieria. Ale vtedy pre mňa príliš mladá a ja skôr po slobode bažiaci, ako na ďalší vzťah sa cítiaci. Nechal som ju v búrke stáť – nie doslova, tak nejak znela posledná metafora. Tak žila svoj život, našla svoju prvú lásku a ja ten svoj, túlal som sa v ňom.

Život vysokoškolákov, to sú tri mesiace voľna cez semester a mesiac trápenia na skúškach. Čo značí veľa času na zábavu, párty, kruhovice, chodbovice, výlety, chaty...  vlastne ani som nestačil sledovať ako to rýchlo utekalo a s kým som bol včera, už tu nebol zajtra. No nebudeme preháňať, rekordy, čo sa týka žien nepadali, ale keď sa páčila, priťahovala a vedela sa usmievať, žiadne veľké city nebolo treba. Bez klamstiev ale i bez sľubov som si život užíval freevoľne a bezmyšlienkovite. Až do istej chvíle, po nej som padol do kómy. Pamätám si ten moment presne,  keď  sa v dverách jednej diskotéky v nočných hodinách, objavila ONA. Znovu po dlhom čase. No ten pohľad zrejme stál za to a nezmohla sa mi povedať viac, len že som sa zmenil a že som ju sklamal. Otočila sa a odišla.  Dlho som ju nevidel, no jej slová udreli na tie najcitlivejšie miesta, po nich som sa dlho hľadal, ani Tysonov hák by ma tak tvrdo nezložil. Slová udrú viac a ozývajú sa aj o mesiac, dva, tri.

Kto to je, že to od nej tak bolí? Prečo ma mrzí, že som ju tak sklamal? Veď som ju dlho nevidel.

Rôznymi tajomnými silami a okolnosťami som sa dostal k aerobiku. Veru bol to ťažký krok, prvýkrát tam vstúpiť. Vlastne len som vstúpil, už som celý stepoval – od trémy. Zo začiatku bolo ťažké sa sústrediť na cvičenie, oči i myseľ behali po telách a krivkách žien nielen na cvičení. A môj rytmus... ani Rhytmus by ho nevypichol, to už nehovoriac o krokoch. Ako ubiehali dni, mesiace, roky, pri tom tanci tela a pri rozhovoroch po ňom o všedných i výnimočných veciach som veľa vecí pochopil – najmä začal chápať dôvody a odpovede na otázky "Prečo", ktorým som na strednej nerozumel. A zamiloval som sa. Do žien a som do nich blázon dodnes. Nie, nemal som ružové okuliare, našli sa aj také, aj onaké, vždy sa nájdu aj medzi rozumnými hlúpi, nech ide o čokoľvek. A tiež, prešlo desaťročie odvtedy a rôzne sklamania vo veciach srdca. No nič zmyselnejšie a obdivuhodnejšie na tomto svete pozemskom i tom nebeskom pre mňa niet. Ak niečo má byť siedmym divom... sú to ženy. Bolo to jedno z najkrajších období v živote, ale kde je začiatok, je i koniec. Tak skončil posledný aerobicový maratón a znova začal život.

Prišla nová láska a dlhý vzťah, štvorročný. Po ňom prišlo pretriezvenie ako po tej najdlhšej opici. Veril som, že by to mohla byť tá pravá, že sa v ňom nájde , že to všetko má zmysel, že bude iná, pre mňa iná. Len možno som nebol iný ja pre ňu. Výnimoční musia byť obaja. Nemal som silu ukončiť to skôr, alebo som len do konca dúfal. Skončilo to jej úletom, ale bol to len dôsledok. Nebola to jej chyba. Tam, kde nič nie je, kde už nič necítiť, nie je na čom budovať, nie je čo stratiť. Nuž darmo promovaný inžinier, aj lásku , či vzťahy, treba študovať. A skúsenosť je dobrá škola, len školné býva privysoké.

Po vzťahu ďalší vzťah s dievčinou, čo má silu meniť svet, krásu i pôvab zvláštnych žien. Poznali sme sa už predtým, práve skončila svoj vzťah, ja ten svoj a chceli sme veriť, že teraz máme patent na šťastie, veď predsa nezopakujeme tie isté chyby znova. Naviac sme sa dobre poznali, vedela o mojich plusoch, ja o jej mínusoch - a naopak. Prešiel rok a pár mesiacov a bolo to super, len stále častejšie sme sa rozprávali o všetkom, len nie o nás dvoch. Vášeň sa stratila, priateľka zostala. A to bol po dvoch rokoch znovu koniec všetkým snom.

Vtedy sa niečo hlboko vo vnútri pochrámalo a moje srdce opantal chlad bezvercov. Niežeby mu niekto ublížil, len tak veľmi prahlo po láske, už neriešiť a byť s tou, s ktorou budem žiť a s ktorou (za)spávať. Aby sme si rozumeli, stále je to jedna a tá istá osoba. Ale srdce škorpióna ťažko znáša sklamania. Únavu zo vzťahov žiaden doktor tak rýchlo nelieči. Len čas aj chlad zvetráva, i najtuhší ľad povolí.

Prešlo 12 mesiacov a skúsil som sa znova nadýchnuť, no akoby sa stratil všetok kyslík. Ak sa našla odvážna dievčina, ktorá sa srdca chcela dotknúť, prešiel týždeň a necítil som nič viac ako obdiv, či mať rád. A to je predsa na lásku málo, nie? Veď to nemá byť len zväzok 2 priateľov, ale i vášeň milencov stúpajúca a klesajúca po vrcholoch sínusoidy dňom i nocou, mesiacom i rokom. A tak vždy skončilo niečo skôr, ako začalo a vlastne som ani nevedel odpovedať na otázku v jej očiach „čo zlé som spravila?” Pretože nespravila nič zlé.  Len tam vo vnútri prázdno...

A tu sa znova objavila ONA. Princezná. Krajšia a zmyselnejšia ako kedykoľvek predtým. Z jej tváre som nevedel zrak odtrhnúť, jej úsmev žiaril a ani gravitácia ma neudržala nohami na zemi. Vlastne, vedel by som sa na ňu pozerať stále. A keď mi povedala, že tá pani učiteľka zo škôlky, ktorej patril prvý bozk, bola jej mama, akoby to dostalo všetko zmysel. Aj alchymista musel prejsť celý svet, kým pochopil, že to, čo hľadá, už dávno doma mal.  Ak nejaký osud je,  ONA ním môže byť. Okolo nej sa točí moja Zem, môže byť mojím Slnkom, moja hviezdna pochodeň. 

Celé to bádanie svetom ženských sŕdc až dodnes mi pripomína čítanie kníh v priereze rokov. Na začiatku bol strojcom záujmu obal, jeho príťažlivosť, aktuálnosť, lákavosť, nepodstatnou bola hĺbka, či jazyk slov. Potom časom sa človek nadchol aj anotáciou, či stručným obsahom, začal vidieť tvar, hľadal zmysel. A posledné roky som vyberal cielene tie najzaujímavejšie, obalom, tematikou i obsahom, ale ich slová neprešli do hĺbky, neboli písané pre mňa, alebo patrili niekomu inému. Až sa predo mnou zjavila znova jedna kniha, ktorej dej lákal už dávno, len vtedy som ešte nebol pripravený ju čítať, či nebol správny čas. A zrazu, stačilo pár písmen, pár riadkov,  pohltila ma všetkým a neviem z nej odtrhnúť zrak.

Po dlhých rokov som vyslovil „ľúbim ťa“ – bez zaváhania, bez rozmýšľania, asi to prekvapilo mňa viac ako ju. Vlastne som to vedel hneď,  ako som ju znova uvidel, len neviem, čo bolo ťažšie, priznať to pred ňou, či sám pred sebou. Videl som jej slzy i úsmev, čo sa spoza nich vyčaril. Slzy už stekali po prvých vráskach – darmo si budeme klamať, už tam náznak jednej či dvoch je. No ten jas v očiach, tú žiaru v srdci a ten úsmev ani čas nezmenil. Do neho sa nejeden chlap zamiloval. Len to srdce po tých sklamaniach má otrhané a hľadá seba samú – na niektoré veci každý musí prísť sám. Každý má svoj príbeh, vlastným písmom i slovami ho píše.

Čas spravil z chlapca muža, čo našiel v srdci čarovný cit, časom sa v ňom objavila jedna ruža a on aj napriek tŕňom pochopil, že je jednou z tých žien, na ktoré sa oplatí v živote čakať, či sa popáliť. A ten chlapec našiel odpoveď na to, ktorá bola prvá a možno raz ONA nájde odvahu byť poslednou ženou jedného muža. 

Ak sa niekedy spýtate muža, čo pre neho znamenajú ženy, veľa z nás, hrdých stvorení s chromozómami X i Y  mávne rukou, či odpovie niečo na štýl „kam čert nemôže...“.  Ale väčšina z nich, väčšina z nás sa najviac učí, stráca i  získava vďaka ženám.  Okolo nich sa točí svet, no zmysel, zmysel mu dáva iba jedna jediná.

Niekde som čítal, že láska je časom nezmazateľný súzvuk dvoch duší.  Nič trefnejšie na lásku som doteraz nepočul. Zaľúbiť sa vždy znova a znova, do toho istého človeka. Stačí málo – len ho nájsť. Nájsť srdce, ktoré bude stále s vami, pretože ho nosíte vo svojom srdci.

".... to je to nejhlubší tajemství, které je všem skryto (to je kořen kořenů a pupen pupenů a koruna korun stromu zvaného život, který roste výš než může duše doufat a mysl skrýt) a to je ten zázrak který rozděluje hvězdy“  (E.E. Cummings  - I Carry your heart with my heart)