Prichádza k vám aprílové, jarou prevoňané MAMA a ja!

V tomto čísle radíte mamičke Nataši, ako zvládnuť obdobie detského vzdoru. Vedela by som k tomu povedať tiež svoje, so starším synom sme si užili, ale... Môžem vás ubezpečiť, že detský vzdor je nič oproti tomu, čo občas zažijem so svojím mladším dieťaťom. Maznáčik blízkej i širokej rodiny, všetkých učiteliek, našich kamarátov, starších dcér našich kamarátov, ba ešte aj psov z celého okolia. Dieťa, ktoré NIKDY netrucuje, nekričí, nedupe, nehádže sa o zem, VŽDY má dobrú náladu, stále sa usmieva, rado pomáha. Tak potom – kde je vlastne problém, že?

Sobota,  neskoré ráno. Potrebujem ísť rýchlo nakúpiť, zohnať darček švagrinej k sviatku, strašne sa mi nechce.  Nechce sa mi ísť samej – moji chlapi majú všetci rozrobené niečo neuveriteľne dôležité a keby od toho nebodaj vstali, tak... ani nechcite vedieť, čo všetko by sa mohlo stať, hrozí priam celosvetová katastrofa – aspoň oni to tvrdia. Zneužívam prirodzenú detskú túžbu a prihovorím sa najmenšiemu: „Idem nakupovať potraviny, potom kúpiť darček tete Mirke – to mi musíš pomôcť vybrať a môžeme ísť nakoniec aj do hračkárstva.“

To posledné slovo zaujalo (presne ako som predpokladala) a pýta sa: „A kúpis mi njeco?“ Má už pár dní sľúbenú nejakú drobnosť za poctivé trénovanie logopedických cvičení, tak odpovedám: „Áno, miláčik, do troch eur, dobre?“ „Dobje, no tak idéém,“ dvíha sa zo zeme. Sotva zatvoríme dvere bytu – „A maminka, keby náhodou to co scem, stálo styli  eulo – to by si mi kúpila?“ Pozriem na milú tváričku, neodolateľný úsmev a rozžiarené očká a pritakávam – áno, áno,  3 či 4 eur, však to je viac-menej jedno, ospravedlňujem sa sama pred sebou...

„Ty, ale mám také cítenje, ze to co sa mi minule pácilo, stálo pet eul. Ja vjem, ja vjem, ze to je vela a to asi teda ty nekupis, aj tak si najmilsia a najlepsia mamicka. Ale...“ Kúpim, kúpim, keď to bude presne to, čo tak dávno chceš, pritakávam po chvíli jeho roztomilého štebotania...

Ešte sme ani nevyšli z dverí výťahu a: „Mami? A jedno eulo je vela?“ Hm, zamýšľam sa a vysvetľujem – asi ako kedy a ako pre koho. A dôležité je aj to, koľko má človek práve v peňaženke, rozvíjam svoju úvahu. Málo, keď potrebuje urobiť víkendový nákup v potravinách. Veľa, keď práve to jedno euro pri platení v pokladni chýba. Po krátkej filozofickej debate sa zhodneme, že veľa nie, ale dosť áno.  „Tak keť to neni tak vela, mohol by som scet aj njeco za sest eulo? Nje ze by som to scel, ale len tak sa pytam, keby náhodou som scel...“

Nastupujeme do auta a čaká nás cesta. Ešte dlhá cesta...  Z obchodu vychádzame s troma maličkými legovými panákmi – za 30 (!) eur („pjesne po tomto som tužil, vsak som ti to aj stále hovolil, ale neboli vtedy dostat, pametás sa?“).  Vchádzame domov, malý (samozrejme s rozžiarenými očkami, roztomilou tváričkou a šibalským úsmevom)  ukazuje tatovi svoj nový úlovok.
Čuduje sa:  „Pekné, pekné, ale toto  všetko stálo tri eurá?“

Myslím na rôzne výchovné články, poučky, tie najhroznejšie dôsledky môjho nedôsledného správania. Paradoxom je, že keby som tomu nášmu dieťaťu nekúpila, čo chce, bude MOŽNO tak minútu trochu smutné, ale hnevať sa, vzdorovať nebude. Tak prečo, prečo to nejde? Sľubujem si, že nabudúce sa nenechám ukecať, nie, určite nenechám! Alebo radšej pôjdem do obchodu  sama. Len tak budem mať úplnú istotu.

Kompletný obsah aprílového vydania sa dozviete kliknutím na titulku :)

Príjemné čítanie Vám želá redakcia