Právo na dieťa má aj žena s celým zoznamom diagnóz

Právo na dieťa má aj žena s celým zoznamom diagnóz
3.8.2011 v kategórii Mama, autor Sylvia, foto: istockphoto.com

Jeden z množstva vašich príbehov, ktoré nám píšete...

Na začiatku nášho príbehu je otázka, kde sa pýtate: Taktiež ste na dieťatko dlho čakali? Moja odpoveď je jednoznačná – áno. Zoznámili sme sa v roku 2000. Obaja sme mali pred 30-kou, a tak sme po mesiaci spoznávania sa začali spolu bývať, bývali sme v malej garsónke a koncom roka 2001 sme si kúpili malý domček pár km od Bratislavy, ktorý sme si svojpomocne a pomocou širokej rodiny prerobili. V júni v roku 2003 sme sa zosobášili a verili sme, že potomstvo už na seba nedá dlho čakať.

Nuž, opak bol pravdou. Keďže sme na potomkovi pracovali od prvej chvíle, čoskoro sme zistili, že niečo nie je v poriadku. V roku 2002 som absolvovala laparoskopiu a aj prefuky vajcovodov a začali sme sa liečiť na neplodnosť, keďže v mojom veku už bolo treba konať. V roku 2003 sme absolvovali pokus o umelé oplodnenie, kde nás po neúspešnom odbere vajíčok vypoklonkovali s tým, že deti mať nikdy nebudeme. Bol to stav absolútneho zúfalstva a len ten, kto to zažil, vie pochopiť, o čom rozprávam.

Našťastie som sa cez moju bývalú spolužiačku, teraz lekárku, dostala k úžasnému špecialistovi a odborníkovi na endokrinológiu, ktorý ma vzal do parády. Ešte v roku 1998 som bola vyšetrená v Endokrinologickom ústave, kam som bola odoslaná s podozrením na chorobu nadobličiek, ktorá sa samozrejme potvrdila. Diagnóza znela: Oneskorene manifestujúca steroidná enzymopathia alebo aj kongenitálna adrenálna hyperplázia s nedostatočnosťou 21-hydroxylázy. Už vtedy ma poslali domov s tým, že mám začať brať glukokortikoid, ktorý má tento stav riešiť. Začala som to poctivo brať, ale pribrala som z toho za mesiac 20 kg, úplne sa mi zmenil výraz tváre (tvar ako v splne mesiaca), tak som ho prestala užívať. Až keď som sa dostala k „môjmu spasiteľovi“, jasne mi povedal, že ak chcem mať potomstvo, mám opäť začať s užívaním spomenutého lieku a pridal aj ďalší, ktorý stimuluje funkciu vaječníkov a čuduj sa svete, zrazu som mala pravidelný cyklus. Keďže tento glukokortikoid vraj nejakým spôsobom narúša metabolizmus cukrov, dopracovala som sa až k diabetologičke, kde sa testom inzulínovej tolerancie potvrdila hyperinzulinémia. K ovulácii je však potrebný cukor, a ten v mojom prípade chýbal...

V apríli v roku 2004 sme si začali vybavovať adopciu. Vedeli sme, že to nebude jednoduché, a to obzvlášť pre nás, keďže sme boli manželmi ledva rok. Absolvovali sme skupinové sedenia s pármi, ktoré si tak isto ako my chceli adoptovať dieťatko. Skupinové sedenia boli úžasná vec. Museli sme si spoločne odpovedať na množstvo otázok, ktoré by nás po adopcii čakali a museli by sme ich riešiť, napríklad, ak sa nás raz dieťa opýta, prečo ho dali na adopciu, prečo nemá vlastných rodičov a podobne. Počas absolvovania prípravy na náhradné rodičovstvo sa stalo niečo, o čom sa nám ani nesnívalo. Bol 45. deň cyklu a mne sa to vôbec nevidelo zvláštne, keďže predtým mal môj cyklus 42 dní. Mala som doma ešte jeden zabudnutý tehotenský test. Ráno som si ho spravila, ale bola som sama sebe smiešna, veď takých testov som si už robila a čo z toho?! Po chvíľke som sa vrátila s tým, že zapnem práčku a neverila som vlastným očiam. Boli tam dve ružové čiarky! Okamžite som sadla na bicykel a hybaj do lekárne, kde som si kúpila ďalších 5 testov. Spravila som si všetky. A všade boli. Dve ružové čiarky – ja som tehotná! Takže, aj keď mám autoimúnne ochorenie štítnej žľazy a pečene, aj keď mi neskôr zistili, že som prenášačom tejto choroby, postretlo nás konečne veľké šťastie – bábätko! Mimochodom, dcérka po mne ochorenie zdedila, ale ja už dnes viem, že sa s ním dá žiť a ak by raz chcela mať detičky, vieme ako na to.

A dnes?
Čakáme druhé dieťa a som práve v 8. týždni tehotenstva, a keďže mám ako „netehotná“ metabolickú poruchu, cítim sa počas tehotenstva úplne úžasne a zatiaľ je všetko v najlepšom poriadku. Môj gynekológ povedal, že všetko poriadne odsleduje a podľa toho potom zvážime, či mám ísť na odber plodovej vody, vzhľadom k faktu, že mám 35 rokov. Napriek tomu, že mám diagnóz viac než dosť, sme druhé dieťa plánovali. Dokonca som musela podpisovať reverz, že ak otehotniem, bude to na moju zodpovednosť. Až potom mi lekári predpísali lieky – na štítnu žľazu, na kongenitálnu adrenálnu hyperpláziu a na stimuláciu ovulácie, na potlačenie hyperinzulinémie, na podporu funkcie pečene, na zníženie hladiny prolaktínu. Áno, je pravda, že som si to musela napísať, lebo by som inak strácala prehľad o tom čo a kedy brať, ale tehotenský test som si urobila v deň, keď mi mal končiť cyklus a hneď som vedela, ktoré lieky musím vysadiť. Ja viem, lekári krútia hlavou, že som blázon, ale aj ja mám právo na deti, nie?

A čo adopcia? Pre potvrdenie od psychologičky o tom, že sme vhodní adoptívni rodičia, sme si išli, keď som bola v 8. týždni tehotenstva. Zažiadali sme o odklad na 5 rokov, lebo myšlienka dať nejakému „odloženému“ novorodencovi naozajstný domov vo mne stále drieme. S manželom sme sa minule smiali, že sme tehotní každé 4 roky a vždy v prestupnom roku a ak by sme chceli aj tretie, tak ho budem mať v 40-ke, ale veď nič nie je nemožné, nie? Napísala som vám to preto, že je možno viac žien, ktoré majú diagnózu ako ja a zmierili sa s tým, že nebudú mať vlastné potomstvo. Ono je to ale presne tak, ako povedal môj endokrinológ, keď som mu oznámila, že som otehotnela: „Viete ako sa hovorí – vyliečili ste sa, lebo ste tomu verili... A o tom to celé je.“