Pôrod ako strašiak
Akúkoľvek bolesť veľmi prežívam, preto sa mi zdal pôrod v ceste za dieťaťom takmer neprekonateľnou prekážkou.
- Z vašich listov -
Akúkoľvek bolesť veľmi prežívam, preto sa mi zdal pôrod v ceste za dieťaťom takmer neprekonateľnou prekážkou. Samozrejme, časom túžba po dieťatku hrôzu z pôrodu potlačila. No vyjadrenia niektorých mamičiek o tom, že to bol krásny zážitok, som považovala za poriadne nadnesené.
Prvý trimester som času na rozmýšľanie o mojom strachu veľa nemala. Najprv bolo treba stotožniť sa s myšlienkou, že zo mňa bude zanedlho mama. A tiež som trpela celodennými (vraj rannými) nevoľnosťami a cítila som sa slabá ako mucha. Našťastie nevoľnosť ako prišla, tak aj odišla a v druhom trimestri sa začal môj aktívny boj so strachom. V duchu hesiel „šťastie praje pripraveným“ a „čakaj horšie, dúfaj v lepšie“ som začala chodiť na cvičenia pre tehotné. So železnou pravidelnosťou som spolu s ostatnými tehuľkami fučala a tlačila, čo mi sily stačili. Cvičila som toľko, až v tretom trimestri zdvihol môj gynekológ varovný prst a pohrozil mi, že týmto tempom budem rodiť oveľa skôr. Na moju hrôzu mu dalo za pravdu aj moje cervikálne skóre, ktoré z týždňa na týždeň veselo rástlo – pôrodné cesty sa začali otvárať v predstihu. Naordinoval mi niekoľko hodín denne pokoj na lôžku a hlavne žiadne cvičenie.
Časté polihovanie mi poskytlo dostatok priestoru vrátiť sa k môjmu starému známemu – strachu. V takých chvíľach som ďakovala za vynález epidurálnej analgézy a pre istotu som si informovaný súhlas s jej podaním vybavila už dva mesiace pred stanoveným termínom pôrodu. Ku koncu tehotenstva ma začali obťažovať klasické neduhy tehotných. V noci som nemohla spávať, toaletu som navštevovala každú chvíľku a manžel mi zakázal chodiť von bez dozoru, takže som fakticky mala domáce väzenie...
Na pôrod som sa normálne začala tešiť. A zo dna na deň viac. Trošku ma v mojom tešení opäť pribrzdil lekár, keď mi pri kontrole v 39. t. t. zistil náhly úbytok plodovej vody a nechal si ma rovno v nemocnici s tým, že na druhý deň spolu porodíme. Užila som si parádnu noc, spala som asi jednu hodinu. Ráno šlo všetko ako hodinky – podal mi hormóny, nastúpili kontrakcie a ja som zistila, že zatiaľ sa to rodenie dá vydržať. Keď po dvoch hodinkách kontrakcie pritvrdili, prestávalo mi byť tak veselo. V pravej chvíli však prišla anesteziologička a zaviedla mi epidurál so slovami, že do pätnástich minút by sa mi malo uľaviť. Našťastie ako reagujem na bolesť, tak rýchlo mi zaberajú aj analgetiká. Do piatich minút mi nebolo nič a svet sa mi zdal opäť krásny. Ako bonus mi pridali aj kyslík, lebo činnosť srdiečka našej princeznej mierne poľavila.
Doktorove hlásenia „na šesť centimetrov“ a neskôr „na deväť centimetrov“ mi boli asi také blízke ako hlásenia úrovne vody na vodných tokoch. Vôbec nič som necítila. Pekne sme si na pôrodnej sále trkotali s dvoma milými študentkami pôrodnej asistencie, keď ma z rozhovoru čoraz častejšie začala vytrhávať bolesť, tentokrát iná ako pri kontrakciách. „To sú tlaky,“ skonštatovala sestrička. „Rodíme!“ potvrdil doktor. S pomocou celého personálu bola malá za päť minút vonku.
Hurá, ja som mama, ja som to nakoniec zvládla! A vôbec to nebolo hrozné! Vírilo mi v hlave. Prešlo to až na – Tak už je po tom? Mne nič nie je... Veď by som mala byť celá zničená a ubolená! Mamou som sa skutočne stala ako mávnutím čarovného prútika – za päť hodín, z toho možno dve boli nepríjemné. Psychofyzická príprava ma pripravila skoro na všetko (bolesť, komplikácie, pôrodné poranenia...) okrem jedného, že pôrod môže byť nenormálne krásny zážitok. A keď ho žena zvládne a stane sa z nej mama, je to ten úplne najlepší pocit na celom svete!
PS: Veľmi ďakujem „môjmu“ pôrodnému tímu z ružinovskej nemocnice za ten krásny deň. Rada si to s nimi opäť zopakujem!