Patrí to k letu

Sú krásne letné dni a nás to ťahá do prírody, či k vode. V jednu slnečnú nedeľu sme sa rozhodovali medzi dvomi miestami, kam vyraziť. Nakoniec vyhralo jazierko blízko obce Kalameny.

Toto miesto ešte stále patrí prírode, lebo aj keď tam ktosi urobil potrubie, z ktorého ako z fontány strieka teplá voda, jazierko ešte stále nie je prerobené na betónový bazén. Prichádzate k nemu po lesnej cestičke, kedy ani nečakáte a zrazu sa vám objaví neveľké jazierko, poväčšine s kúpajúcimi sa návštevníkmi. Spomínaný vodotrysk ponúka zdarma  masáž chrbtice a asi meter hlboká voda bezpečie aj pre deti. A v čase krízy a šetrenia mnohým vyhovuje, že je to úplne zadarmo.

Toto leto sme sa tam boli pozrieť len raz, ale náš päťročný synček si toto miesto okamžite obľúbil. A tak sme sa tam vybrali znovu. Na mňa tam bolo prírody až moc, nič proti zeleni, ale... keďže toto miesto ešte neprebudovali na moderné kúpalisko, toalety sú tam tiež „prírodné“. Ale čo neurobíte pre šťastie rodiny? ...a tak sme si pri jazierku rozprestreli deku a relaxovali.

Manžel s natešeným synčekom okamžite zaujali sedaciu pozíciu v teplej vodičke a tešili sa z nej. Ja som ostala na brehu a rozhliadla sa okolo. Pozorovala som ľudí okolo seba, boli tu rodiny s deťmi, dôchodcovia, ale aj partie mladých ľudí. Keďže som nechcela pokaziť deň, na všetko som sa pozerala z tej lepšej stránky. Medzi deťmi si určite synček čochvíľa nájde kamaráta a..., no a čo, že je voda akási kalná, veď z potrubia tečie čistá. Zakalili ju predsa kúpajúci sa ľudia. No a čo, že do vody ľudia vhupnú sem tam s cigaretkou, alebo pivom v ruke. Veď takýto „luxus“ si nemôžu dovoliť hocikde. No a čo, že okolo nás je akosi veľa cigaretových ohorkov, papierikov, či iného bordelu, hlavne, že je to tu zadarmo, nie? A to WCko? Tých pár hodín to vydržím a synček s ockom sa pôjdu vycikať do lesíka. No a čo, že ma štipol červený mravec a sú tu ovady a osy, veď kde nie sú. A takto statočne som sa držala a usmievala sa na kúpajúcu rodinku.

Asi po pol hodinke sa synček pýtal von, jasné vo vode mu vytrávilo a tak sa prišiel posilniť. Zabalila som ho do uterákov a ponúkla prinesenými dobrotami. Keď sa občerstvil, rozhodol sa, že zase pôjde do vody. A vtedy to prišlo. Jedna pani, ktorá mala deku asi 10 metrov od nás vyskočila a vykríkla: „Čo to je? Uštiplo ma to!“ Držala sa za zadok a snažila sa pozrieť na uštipnuté miesto a dosť panikárila. Pomyslela som si, no čo, červené mravce predsa štípu. Potom som si všimla to, na čo všetci okolo nej hľadeli.

Vynorilo sa čosi čierne, vznášalo sa to asi 5 cm nad zemou. Tú sekundu ma napadlo: aký veľký chrúst, a to aj štípe? To som ale netušila, že to nevidím celé. Ono sa mi to však vzápätí ukázalo. Tomu vznášajúcemu chrústu, tráva zakrývala telo. To nebol chrúst, ale hlava! Hlava hada! A smeroval k našej deke, kde sme sedeli! Vyskočila som so synčekom na rukách. Tá pani stále kričala otázku: "Čo je to?" To nebola otázka, čo je to za zviera, ale aký je to druh hada? Je to užovka, alebo vretenica? Všetci sme plaziace sa telo hypnotizovali pohľadom, odhadovali sme, kam asi smeruje. Už mi bolo jasné, že našu deku síce obíde, bezpečne som sa však necítila. Konečene pristúpil k nemu nejaký chlap. Zahlásil, že je to zmija, že to pozná.

Pani začala panikáriť viac a nikto sa jej nečudoval. Jej manžel už utekal po auto. Niekto zakričal: 112-tka tu bude skôr. Ale nepočúvali ho. Už nasadali do auta a trielili do najbližšej nemocnice v Ružomberku. Medzitým panika narastala aj vo mne. Spomenula som si na moju fóbiu z hadov, ani v ZOO sa nejdem pozrieť do terária, hady skrátka nemusím. To už zobral nejaký pán palicu a pár krát po ňom tresol. Otočila som sa, naozaj som netúžila, aby sme so synom videli popravu hada, radšej by som bola, keby ho nechali odplaziť sa preč. Lenže okolo bolo množstvo ľudí a už raz zaútočil. Vedela som, že to má spočítané a ja s tým nič nenarobím. Usmrteného hada odhodili, na čo som nás okamžite začala baliť na odchod.

Dnes sa už zabávam na vtedajšej manželovej otázke, keď videl ako horúčkovito hádžem všetko bez ladu a skladu do plážovej tašky: "To fakt ideme kvôli tomu preč?" Srandista. Ani len nechcem pomyslieť čo by sa stalo, keby sa synček vybral do lesa vycikať. Veď sa to mohlo stať jemu. Brrr.

Smola nás však neopúšťala ani na druhý deň. Počasie bolo stále nádherné a tak sme sa po pracovnom dni vybrali na lúku, rozložili deku, ale pohoda nevydržala dlho. Asi o desať minút sme už trielili na pohotovosť. Synčekovi sme našli kliešťa. Našťastie sa zapichol na viditeľné miesto, nad ľavým spánkom. Ešte nebol napitý, mali sme šťastie, že sme si to všimli okamžite. Po tom všetkom som si spomenula na dovolenku na južnom Slovensku spred troch týždňov, kde nás riadne potrápili komáre. Na synovom telíčku sme na tretí deň narátali vyše 60 štípancov.

Aj takéto je leto a zvieratká proste patria k nemu. Ešte nás čakajú osy, ktoré sa objavia vždy koncom leta. Ale aj tak letné dni milujem...