Omyly a trapasy

Len tak si sedím vo fotelke a spomínam na rôzne príhody, čo sa mi udiali humorné a veselé, aj tie pri ktorých som sa cítila trochu trápne, ale aj to patrí k životu. Tak som sa rozhodla, že ich uverejním, možno niekoho prinajmenšom pobavia.

Boľavé ďasno

Keď bola dcérka predškoláčka, jedného dňa ju veľmi rozbolelo ďasno (zub jej chýbal, mala štrbinku). Poprosila som kamarátku lekárku, nech jej to pozrie. „Vyzerá to na absces, má tam hnis, mala by si s ňou urýchlene bežať k zubárke.“

Veľmi som sa preľakla. Zúbky aj ďasná mala doteraz vždy zdravé. A naozaj, vo vnútri ďasna bolo niečo biele, čo bolelo. Hneď ráno sme bežali k našej rodinnej pani zubárke. Keď otvorila Natálka ústa a ukázala, kde ju bolí, zubárka sa rozosmiala. Nič som nechápala! Keď sa pani doktorka dosmiala, povedala: „Bodaj by ťa, Natalenka, nebolelo, veď sa ti tam práve tlačí nový zub!“
 
Aj som sa zahanbila, ale pani doktorka vidiac moje rozpaky povedala: „Bola by som veľmi rada, keby sa všetci rodičia tak starali o detské zúbky ako vy.“

Chlapec alebo dievča?

Stalo sa to minulé leto. V horúčavách sme sa rozhodli, že si podvečer pôjdeme zaplávať na krytú plaváreň a ochladíme sa. Máme s dcérkou husté, neposlušné vlasy, tak sme sa dali ostrihať na krátko. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď krátke vlasy nosia mnohé dievčatá, slečny a panie. Keď sme si však kupovali lístky, pani za okienkom nám účtovala 2 detské lístky a dávala nám kľúčik do skrinky od pánskej šatne. Zmohla som sa len na „...ale...“
„No, heš, chlapci, až si zaplávate!“ odvetila.
Keď zistila omyl, veľmi sa ospravedlňovala a ešte dlho sme sa na tom smiali.

Stena

Keď mala dcérka štyri roky (už je to dávno, teraz má desať), kúpili sme jej riadnu posteľ. Spávala otočená ku stene obložená obľúbenými plyšákmi a bola veľmi spokojná. Po čase sme si všimli na stene zvláštne mapy a fľaky. Dlho nám netrvalo a zistili sme, že dcérka stenu oblizuje. Keď som to hovorila v práci kolegyniam, všetky mi tvrdili, že mám s malou zájsť k doktorke, vraj je to nedostatok vápnika.

Predtým, ako som sa odhodlala ísť k nej osobne, povedala som si, že jej zavolám. Opísala som situáciu a pýtala sa na ten nedostatok vápnika.
Pani doktorka sa smiala do telefónu, skoro som o sluch prišla, vraj nie nedostatok, ale zlozvyk. Kolegyniam som sa poďakovala za radu a na stenu sme nalepili koberček, ten malá našťastie „nezjedla“.

Ratanové kreslo

Prútenú súpravu kresiel, ktorú si teta vzala z rodičovského domu som vždy obdivovala. Už ako malé dieťa. Boli veľmi pohodlné a aj pekné. Aké príjemné prekvapenie, keď ich v slnečný deň vyložila na terasu. Prišli sme práve celá rodina zagratulovať k spoločným meninám tety a strýka. Keď sme sa zišli, zvítali, ponúkla nás teta sadnúť si k prestretému stolu. Bolo to dobrých pár rokov dozadu, bývala som ešte ako Twiggy (teraz som niečo ako Marilyn Monroe – nemám na mysli farbu vlasov ani veľkosť očí).
Moje kreslo z detstva lákalo... Sadla som si. O chvíľu bolo počuť zaprašťanie a všetci stíchli... Trapas ako hrom. Jednoducho som sa prepadla, resp. prepadol sa 30 ročný zosušený výplet.

Veľmi som sa hanbila, najradšej by som sa bola pod zem prepadla, hoci to nebola moja chyba. Roky človek nezastaví. Kreslá dala teta nanovo vypliesť.
Ale odvtedy s bázňou sadám na všetko, na čom sa dá sedieť. Najmä keď mám o 15 kíl viac ako „za oných dávnych čias“.