Odcumlíkovanie nášho syna alebo Ako nám škriatok ukradol cumlík
Nie vždy to ide hladko... ale aj tento príbeh svedčí o tom, že cumlíka sa dá úspešne zbaviť.
Pri prvom dieťatku som akosi prirodzene vnímala, že cumlík jednoducho patrí k bábätku. Ešte pred narodením nášho synčeka som teda mala prichystaný aj cumlík a tešila som sa, kedy ho drobčekovi dám. Dnes by som to, samozrejme, urobila inak a cumlík už vôbec nevnímam ako niečo prirodzené, no vtedy som bola neskúsená prvorodička.
V každom prípade, synček si cumlík zamiloval už v nejakom 6. týždni po narodení a s týmto svojím „kamošom“ to ťahal až do veku 2,5 roka. A čím bol starší, tým viac som si všímala jeho prejavy závislosti na jeho „dudke“.
Snažila som sa cumeľ mu cez deň skrývať, aby ho mal len na zaspávanie, no moja snaha často vyšla nazmar, pretože si náš drahý synček svojím hysterickým revom „dudu“ vydobyl. Dala som si predsavzatie, že do jeho druhých narodenín ho musíme „odcumlíkovať“. Vedela som však vopred, že to nebude vôbec jednoduché. Lenže moje odhodlanie odučiť synčeka od cumlíka stroskotalo. Mesiac po synových druhých narodeninách sa nám totiž narodila dcérka a ja som si uvedomila, že to nie je práve vhodný čas na odúčanie od cumľa.
Párkrát som to skúsila a synovi cumlík nedala, no bol schopný dlhé hodiny plakať aj na úkor nočného spánku a tak sme s manželom prišli k záveru, že to zatiaľ siliť nebudeme. Ešte zopárkrát sme síce skúsili odstrihávať po kúštičkoch z „dudlíka“, no nášmu malému to bolo jedno a bol schopný bez problémov si dudkať svoj milovaný cumlík aj s odstrihnutou špičkou. Až polroka po jeho druhých narodeninách v jeden večer nastala nepríjemná situácia, kedy som pred spaním synovu „dudku“ nedokázala nájsť.
Pomyslela som si, že je to možno tá správna chvíľa vysvetliť synčekovi, že jeho cumlík zobral dobrý škriatok pre svoje bábätko, ktoré „dudku“ potrebuje viac ako on. Samko sa čudoval a spoločne sme sa ešte snažili cumlík nájsť, no nikde ho nebolo. A tak prvýkrát Samko zaspal bez dudky. Dlho predlho som s ním ležala v posteli, rozprávala som sa s ním, neustále sme preberali škriatka a jeho bábätko, ktoré potrebuje dudku a tiež som nášmu drobcovi sľúbila, že na druhý deň pôjdeme spolu do hračkárstva a namiesto dudky si môže vybrať nejakú peknú hračku.
Syn v ten večer zaspával asi dve hodiny, no napokon ho únava premohla. Vedela som, že napriek hladkému priebehu (rozumej bez hysterického revu) prvého zaspávania, ešte nemáme ani zďaleka vyhrané.
Nasledujúce dni boli vcelku v pohode – synček si vybral hračku (vláčik) namiesto dudlíka a so svojím novým vláčikom zaspával. Uspávania trvali, pravdaže, o niečo dlhšie ako s cumlíkom, no nemienila som to vzdať. Kríza však prišla asi po siedmich dňoch. Samko večer pekne zaspal, no neskôr sa zobudil so strašným plačom. Nedokázali sme ho utíšiť ani ja, ani manžel. Čím viac sme sa snažili upokojiť naše srdcervúco plačúce dieťa, tým horšie to bolo.
Samko kričal: „Chcem dudu, chcem dudu, chcem dudúúúúú! Daj mi dudúúúú!!!“ Bol úplne ako zmyslov zbavený. Bolo mi ho tak ľúto, no verila som, že to zvládneme. Pre každý prípad som mala pripravený náhradný cumlík, ale našťastie som odolala pokušeniu dať ho synovi v tej vypätej chvíli (chvalabohu!). Samko sa po nejakom čase predsa len trošku upokojil a vyčerpaný zaspal. Od toho večera sa takéto scény neopakovali a náš syn si odvtedy na cumlík ani len nespomenul.
Veľmi som ľutovala, že som vôbec moje dieťatko na cumlík naučila. On bol vcelku pokojné bábätko, neplakával a som si istá, že by mu cumeľ vôbec nechýbal. A aspoň by sme si ušetrili krušné chvíľky pri odvykaní od jeho milovanej „dudky“.