Ocko nie je doma!

12.5.2010 v kategórii Mama, autor PaedDr. Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Staronový fenomén – ženy pri deťoch, muži v zahraničí - sa na Slovensku udomácňuje stále viac.

Staronový fenomén – ženy pri deťoch, muži v zahraničí - sa na Slovensku udomácňuje stále viac.

Ocko nie je doma!
Takto odpovedá 4-ročná Soňa všetkým, ktorí sa jej pýtajú, kde má otca. Nie že by nebol... Sonin ocko, tak ako tisíce iných mužov z rôznych regiónov Slovenska, pracuje v zahraničí. Už tretí rok... Soňa ho pozná najmä z rozprávania mamy a občas ho počuje a vidí cez monitor počítača vďaka skype. Naživo ho od svojich prvých narodenín videla iba zopárkrát. Ocko totiž prichádza domov tak raz za rok...

Soňa nie je jediná... Detí ako ona je (nielen) na Slovensku stále viac. Niektoré takto vyrastajú prakticky od narodenia, iné si na otcovu neprítomnosť, či už prechodnú alebo viac-menej trvalú, privyknúť nedokážu ani časom. V tomto smere hrá dôležitú úlohu psychická vyzretosť dieťaťa, povaha (či je spoločenské, alebo na rodičoch lipne) a najmä vplyv matky a zvyšku rodiny, najmä starých rodičov.

O vplyve otcovskej výchovy na deti počas stáročí by bolo možné diskutovať z rôznych hľadísk. Isté je, že v dejinách pedagogiky neprešiel asi žiaden vychovávateľ takým obrovským vývojom ako práve „otec“. Veď len napríklad v antickom Ríme mali otcovia takmer absolútnu moc nad svojimi deťmi. Aj keď to dnes znie neuveriteľne, vo vtedajšej dobe mohli svoje deti dokonca predať do otroctva, alebo ich aj usmrtiť. Práva matiek prakticky neexistovali. Ak náhodou došlo k rozvodu, čo bolo v tej dobe dosť neobvyklé, prešla starostlivosť o deti automaticky na otca.

Našťastie stáročiami sa pozícia otca dostávala do správnych koľají. V zákonodarstvách viacerých krajín sa postupne zaužívalo to, že otcovia môžu nielen rozhodovať o svojich deťoch, ale zároveň majú povinnosť sa o ne postarať. Avšak až začiatkom 19. storočia sa začali presadzovať aj väčšie práva matiek. Bolo to najmä z dôvodov prudkého industriálneho rozvoja, kedy otcovia stále vo väčšej miere odchádzali za prácou, a to aj do ďalekej cudziny, a nemohli už priamo zabezpečovať starostlivosť o rodiny.  Zodpovednosť tak stále viac prechádzala na matky.

Na Slovensku sa staronový fenomén odchádzania otcov za prácou do zahraničia rozšíril asi pred dvadsiatimi až tridsiatimi rokmi a napomohla tomu najmä politicko-ekonomická situácia.

Trochu čísiel
Reprezentatívny dotazník, ktorého autorom je špeciálny pedagóg Mgr. Ľuboš Kollár, monitoroval viacero aspektov výchovného pôsobenia rodičov na deti. Pozostával zo samostatnej časti otázok pre 240 náhodne vybratých  respondentov, z toho bolo 120 detí, žiakov 1. stupňa rôznych ZŠ,  a 120 rodičov týchto detí.

Z viacerých položených otázok nás zaujali dve – koľko z rodičov pracuje v zahraničí a koľko času rodičia jednotlivo venujú svojmu dieťaťu pri príprave na vyučovanie. Za zmienku stojí, že dotazník bol položený osobám žijúcim v regiónoch Slovenska, charakteristických nízkou mierou pracovných príležitostí. Jeho výsledky preto nemožno aplikovať na celé Slovensko. Pre potreby tohto článku sme venovali osobitnú pozornosť výsledkom týkajúcim sa otcov.

V otázke zamestnanosti mali rodičia odpovedať na otázku, či sú nezamestnaní, pracujú doma, pracujú mimo domu na Slovensku, alebo pracujú v zahraničí.

Matky uviedli, že:
• 33 % z nich je nezamestnaných,
• 33 % pracuje (alebo je z rôznych príčin) doma,
• 30 % pracuje mimo domu na Slovensku,
• 4 % pracujú v zahraničí.

Otcovia uviedli, že:
• 7 % z nich je nezamestnaných,
• 21 % pracuje (alebo je z rôznych príčin) doma,
• 32 % pracuje mimo domu na Slovensku,
• 40 % pracuje v zahraničí.

Zaujímavý bol najmä posledný údaj – vyše jedna tretina opýtaných otcov pracuje dlhodobo v zahraničí. To, ako sa ich neprítomnosť, ale aj vplyv otcov pracujúcich na Slovensku podpisuje na výchovnom pôsobení na deti, napr. čo sa týka času venovaného príprave na vyučovanie, podčiarkovala ďalšia otázka. Vyjadrenia boli prekvapivé.

Otcovia uviedli, že:                      
• v priemere 16 % z nich sa učí s dieťaťom denne 1 hodinu,
• 8 % tomu venuje 2 hodiny denne,
• 0 % sa učí s dieťaťom 3 a viac hodín denne,
• 36 % sa neučí s dieťaťom pravidelne,
• 40 % sa neučí s dieťaťom vôbec.

Matky uviedli, že:    
• v priemere 31 % z nich sa s dieťaťom učí 1 hodinu denne,
• 30 % venuje tomu 2 hodiny denne,
• 7 % sa učí s dieťaťom 3 a viac hodín denne,
• 21 % sa neučí s dieťaťom pravidelne,
• 11 %  sa neučí s dieťaťom vôbec.

Podľa odpovedí opýtaných otcov vyšla najavo zarážajúca skutočnosť – až 76 % otcov sa s deťmi na vyučovanie vôbec nepripravuje, alebo iba nepravidelne.

Bez práce...
Detstvo je príležitosťou na to, aby si otcovia (a samozrejme aj matky) vypestovali so svojimi potomkami vzťah na celý život. Ak sa tento časový úsek premárni, nie je možné ho dobehnúť v puberte, či neskôr. A vtedy veľké peniaze zarobené v cudzine nestoja za cenu straty vlastných detí...

Mnohé rodiny, ktoré sú nútené žiť takýmto spôsobom, si vytvárajú vlastný model fungovania. Tak je to aj u Dariny. Jej manžel je už tretí rok v Írsku a ona sa doma stará o  tri deti – 10, 8 a 5-ročné. Kvôli starostlivosti o ne sa musela zriecť zamestnania. „Problém bol v tom, že som pracovala na zmeny, a to aj počas sviatkov a nocí. Deti nemohli ostávať samy. Moji rodičia bývajú ďaleko a svokrovci ešte nie sú na dôchodku, takže žiadať od nich, aby mi chodili strážiť deti, nešlo. Dlho sme to s manželom zvažovali, no nakoniec sme usúdili, že môj plat nás nezachráni a radšej budem doma, aby som sa mohla po návrate zo školy učiť so staršími. Najmladší syn preto ani nechodí do škôlky a je so mnou. Či im chýba otec? Určite, ale myslím si, že si už zvykli. Manžel, ak môže, príde domov aspoň raz za tri mesiace. A tie nám vždy ubehnú ako voda...“

Doma s 3-ročnými dvojčatami je aj 24-ročná Jana. Deti prišli priskoro, starostlivosť  o ne robí mladej mamičke problém. Sama na ne nestačí. Jej manžel si našiel miesto ako automechanik v Nemecku a domov chodí sporadicky. Aký je život s mužom, inak povedané „ani s ním, ani bez neho?“ Jana priznáva: „Pomáha mi mama, bez nej by som to nezvládla. Niekedy na dcéry doslova ‘nemám nervy‘. Často mám chuť vypadnúť s kamarátkami ako za starých čias len tak na kávu, ale to nehrozí. S mužom sa dosť hádam, hoci len po telefóne. Je pravda, že peniaze, ktoré zarobí, nám pomôžu pri kúpe bytu, zatiaľ sme len v podnájme. No mňa nebaví byť len doma s deťmi, chcela by som ísť do práce, medzi ľudí. Muž sa na Slovensko vrátiť tak skoro nechce, argumentuje tým, že tak dobre zaplatenú prácu, ako má v Nemecku, tu nenájde. Ja viem, má pravdu, ale sú to aj jeho deti, tak by sa mal o ne starať aj on, a nielen tým, že mi pošle peniaze... A okrem toho, kde je môj život?“

Vzor  
Rodiny, v ktorých sa ťarcha výchovy ukladá len na matky, prípadne aj na starých rodičov, sú dnes celosvetovým trendom. Viaceré štúdie dokázali, že problematické správanie detí, ich vzrastajúca agresivita, zhoršenie prospechu v škole, či dokonca záškoláctvo, môžu byť dôsledkom práve toho, že im chýba otec.

Príčin, pre ktoré je to tak, je nepochybne mnoho. Daniela býva na dedine blízko Lučenca. Aj jej manžel Laco pracuje v zahraničí, už druhý rok je na Cypre. K svojej rodine sa vracia raz za pol roka. Atraktívna práca má svoje tienisté stránky, Laco sa rodine stále viac vzďaľuje a keď príde na dva týždne domov, zväčša sa s manželkou hádajú. Dôvodom je najmä ich syn Miško.

10-ročný školák sa od otcovho odchodu veľmi zmenil... Je hyperaktívny, zo školy nosí často poznámky a na polročnom vysvedčení pribudla aj dvojka zo správania. Daniela, citlivá a občas labilná mladá žena, má ťažkosti so synom vychádzať. Aj školská psychologička jej potvrdila, že Michalovo správanie má svoje príčiny práve v rodine... Laco však nechce pripustiť, že svoj podiel na celej situácii má aj jeho neprítomnosť... Michal totiž patrí medzi deti, ktoré viac rešpektujú mužskú autoritu... A tá cez telefón či pohľadnice príliš nefunguje...

Juraj, 29-ročný kamionista, je zasa iný príklad. Jeho neprítomnosť nepôsobí na rodinu negatívne. Možno povedať, že práve naopak. Hovorí: „Samozrejme, robím to pre peniaze. Chcem, aby mojej rodine nič nechýbalo, aj za cenu toho, že som s nimi málo. No na druhej strane, moje povolanie ma veľmi baví. Istý čas som skúšal ostať doma, robil som šoféra nákladiaka v jednom podniku, ale nebolo to ono. Život s kamiónom na cestách má svoje čaro, a nie je to len o spoznávaní cudzích krajín. Našťastie manželka to chápe, už keď si ma brala, vedela, do čoho ide. A syn? Vidí sa vo mne, tiež chce byť kamionista. Minuloročné prázdniny bol so mnou dva týždne v Taliansku a veľmi sa mu to páčilo. Takže moju prácu nevnímam negatívne, skôr v tom vidím viac pozitív.“

Mama nie je doma! 
Opačným prípadom je istá rodina z východného Slovenska. Kvôli práci musela do zahraničia vycestovať Zuzana, matka dvoch malých detí. Jej manžel túto situáciu vysvetľuje: „Podľa mňa, ak odíde za prácou muž, je koniec rodine i mužovi. Preto sme zvolili druhú možnosť. Manželka odchádza na dvojtýždňové turnusy do Nemecka ako opatrovateľka a ja sa starám o deti. No keďže chodím každý deň do práce, vypomáha nám aj svokra. Dá sa to, hoci na deťoch vidím, že to zvládnu už iba istý čas. Manželka im chýba a aj keď sa im po návrate dva týždne venuje, niekedy sú zmätené, keď tu pre nich je, a potom zasa odíde. Starší syn si zvykol rýchlo, našťastie chodí do škôlky, no trojročná dcéra na manželke lipne a tak sa občas nevyhneme slzám...“

Najprv DOM, potom STROM a nakoniec SYN
Martin neznáša svoju svokru... Nepochybne nie je jediný muž na svete. Keď boli po svadbe s manželkou nútení bývať u jej rodičov, nebolo mu to dvakrát milé. Práve kvôli svokre... „Konfliktov pribúdalo a ja som vedel, že je len otázkou času, dokedy to vydržím. S manželkou sme si chceli vziať hypotéku na stavbu vlastného domu, ale naše príjmy na to nestačili. Tak som sa s kamarátom vybral cez agentúru do Londýna. Pracujeme vo veľkosklade istého veľkého supermarketu. Svokra je spokojná, ja som spokojný... A manželka? O tri mesiace porodí naše dieťa. Dúfam, že to zo začiatku zvládne bezo mňa. Musím ostať v Londýne ešte aspoň rok, aby sme mohli začať so stavbou. Dieťa bude ešte príliš malé, aby chápalo moju neprítomnosť. Neberiem to tragicky, nie sme prví ani poslední, čo takto žijú...“

Kúp si ma...
A čo dodať na záver v rámci tohto minináhľadu do sveta rodín bez otcov? Deti potrebujú byť so svojimi otcami denne, potrebujú ich pozorovať, stotožňovať sa s nimi, mať v nich vzor a oporu. Viac než hmotné dary potrebujú istotu, že vždy, keď to budú potrebovať, bude otec blízko a bude ich chápať a brániť.

A ak im časom začne postačovať to, že si otec svoju neprítomnosť „kúpi“ drahou, perfektnou hračkou, MP3-prehrávačom, či iným darčekom – je to chyba rodiča. Chcel svojim potomkom vynahradiť seba samého hmotnou vecou. Nemožno sa čudovať, ak sa nároky vlastného syna či dcéry po čase začnú zvyšovať. Darček musí byť pri každej otcovej „návšteve“ zo zahraničia čoraz väčší a výnimočnejší. Netreba sa ale hnevať na deti... Robia iba to, čo ich rodič/ia naučil/i...

Stále platí – najväčšie čaro rodiny je, ak je úplná, a samozrejme fungujúca. Pretože ani otec, ktorý žije so svojimi deťmi každý deň, nemusí byť pre ne tým, čo skutočne potrebujú... Ale to je už iný príbeh...

Čo na to najmenší?

Náhodne sme sa opýtali 50 detí vo veku 9 až 12 rokov, ako by sa cítili, ak by ich otec pracoval v zahraničí a vídali by ho iba raz za pár mesiacov. Ako odpovedali?
• pre 36 detí by to bolo „hrozné, smutné, veľmi by sa cnelo...“,
• 2 deti si to nedokázali ani len predstaviť,
• 10 detí má otcov v zahraničí a povedali „chýba mi, nemám sa s kým hrať, je mi za ním smutno...“,
• 2 deti majú otcov v zahraničí a je to pre nich „normálka, zvykol som si“.


SLOVO ODBORNÍKA        
PhDr. Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave
                                                                        

Od nepamäti ostávali ženy doma pri deťoch a muži sa snažili zarobiť peniaze, aby uživili svoje rodiny. Vývoj síce ide dopredu, existuje nepomerne viac spôsobov komunikácie,  ale vzťah na diaľku je pre hlavných hrdinov rovnako ťažký ako v minulosti. Je nesporné, že najlepšie predpoklady pre vývin dieťaťa a jeho výchovu sú zaistené tam, kde je rodina „úplná“ a kde všetci jej členovia sú si blízko a spolu prežívajú všetky radosti a strasti každodenného života. Dieťa, ktoré si vytvorí bezpečný vzťah k obom rodičom, získava do života určitú výhodu, ktorou je možnosť diferencovať rozličné varianty vzťahu a profitovať z ich odlišnosti a možnosť získať väčší pocit istoty a bezpečia na základe viacpočetnej citovej väzby. Ale ani „úplnosť“ rodiny nie je zárukou šťastia a výchovného úspechu.

Väčšia ťarcha v otázkach výchovy detí ostáva v uvedených príbehoch najčastejšie na matke. Táto skutočnosť sama osebe nespôsobuje vo vývine dieťaťa nejaké poruchy, ale iste je výchova za takýchto okolností náročnejšia a prináša niektoré nebezpečenstvá, ktorým je potrebné venovať pozornosť. Určite je iná situácia samotnej matky a jej dieťaťa, ktoré je v dojčenskom veku, ako matky, ktorej dieťa chodí do školy. V každom období potrebuje matka aj dieťa iný druh pomoci a opory, pochopenia.

Najbežnejšou rolou matky je, že poskytuje zázemie, pohodu, stabilitu, uspokojuje potreby dieťaťa. Na druhej strane, otec môže byť dobrým zdrojom informácií a skúseností (tie sa dajú v istej miere poskytnúť aj  komunikáciou telefonicky alebo skypom), vyzýva dieťa k iným hrám a prieskumným aktivitám ako matka, učí dieťa v istom zmysle riskovať. A nepochybne je pre dieťa modelom mužskej roly, ktorá sa učí napodobňovaním, resp. identifikáciou v priamej interakcii (táto rola sa teda určite nedá zabezpečiť nejakým komunikačným prostriedkom).

 „Otec – hosť“ nie je súčasťou bežného života dieťaťa. Je len sviatočný návštevník, s ktorým nie je možné zažívať všetko, čo je pre skúsenosť dieťaťa užitočné. Nie je tam, kde by ho jeho dieťa potrebovalo. Takýto rodič žije mimo sveta dieťaťa a môže byť napr. idealizovaný, ako niekto, kto zarába veľa peňazí, bez ktorých by dieťa nemohlo mať napr. nejakú atraktívnu vec. Dieťaťu sa však vzďaľuje.

V období internetu, mobilov, ale aj lacnejších dopravných prostriedkov, je väčšia šanca na komunikáciu. Určite však technické vymoženosti nemožno považovať za výchovný prostriedok, ale iba za zmiernenie „diaľky“, ktorá by mala byť len dočasným riešením finančnej situácie rodiny.