Očami tata: Vráťte mi môj život!

Očami tata: Vráťte mi môj život!
6.8.2016 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Predtým, ako som sa stal otcom, viedol som príjemný, dobre zorganizovaný život. S manželkou sme bývali v priestrannom byte, ktorý sme si spoločnými silami pekne a vkusne zariadili. Mal som drahé auto a často sme cestovali. Spoločne sme si užívali každú spoločnú chvíľku. Všetko bolo skrátka perfektné!

A potom prišli deti a všetko to, čo sme si dovtedy v živote užívali, zrazu zmizlo...

Chcem späť svoje auto!

Moje pekné auto, ktorému som venoval toľko času a lásky, sa zrazu zaplnilo detským haraburdím. Neboli to detské sedačky ani tašky s náhradnými vecami na prezlečenie, ktoré mi vadili – ale prázdne balenia keksov a rozžuvané kúsky jedla na sedadlách i podlahe ma privádzali (i privádzajú) do šialenstva... V mojom štvorkolesovom miláčikovi sme nachádzali aj tajomné cudzorodé predmety! Boli to plastové nádoby s medzičasom zhnitými kúskami banánov – ktoré deti svojou nepozornosťou zhodili na zem. Raz sme sledovali stopu zvláštneho odporného zápachu. Viedla až po škatuľu, ktorá sa ukryla za detskú sedačku a bola do polovice naplnená rybím šalátom. Mne i Martine chýbal akýkoľvek oporný bod, ktorý by nám napovedal, ako sa to tam ocitlo! Chaos bol stále väčší a väčší – až som sa postupne musel vzdať všetkých nádejí na dôkladné vyčistenie a umytie auta a prehliadal som aj fľaše, ktoré sa občas zagúľali popod sedadlá, z ktorých vždy vytieklo trochu mlieka. Ak ma občas aj pochytí „optimistická“ myšlienka, že by som mohol môjho drahého miláčika vyčistiť, vyzbrojím sa odpadkovými vrecami a pustím sa rýchlo do práce, ...aby už po týždni naše auto, z nám nevysvetliteľných príčin, vyzeralo akoby ho nikto dávno neupratal...

Chcem späť svoj dom!

Nepredstaviteľne sa zmenil aj náš byt. Z miesta, kde som sa utiekal, keď som mal všetkého plné zuby, kde som si v pokoji na gauči mohol čítavať, sa teraz stala jedna veľká detská izba. Moje „majetky“, moja zbierka spomienkových predmetov týkajúca sa filmu a televízie – maketa Planéty opíc, originálne figúrky z Hviezdnych vojen, videokazety a DVD-čka – všetky museli, zabalené v škatuli, vlhnúť na povale... Môj značkový nábytok sa medzitým zmenil na detské preliezačky. A moje obľúbené knihy sme zachránili tým, že sme ich odstránili z obývačky, lebo deti ich využívali ako omaľovánky. No, čo už... údel rodičovstva... Zvykol som si aj na pestrofarebné, vlastnoručne nakreslené obrázky našich detí na stenách i na jedlo na zemi. Pozoroval som sa, ako chodím opatrne po špičkách, aby som nerozlámal lyžiarsku dráhu postavenú z Lega a hrady zo stavebníc. Naša chodba zmenila svoj účel a stala sa pretekárskou dráhou a koberec v obývačke zdobí železničná sieť s vlastnou dráhou...

Chcem svoj život späť!

Po tom, ako prišli na svet deti, sa zmenili aj naše spoločné chvíle s manželkou. Kým predtým sme sa dokázali rozprávať celú noc o knihách, filmoch alebo o čomkoľvek a spontánne sa zbaliť a vyraziť na víkend do neznáma..., dnes nám na také čosi nezostáva energia, čas, a priznajme si, ani finančné prostriedky. Občas, keď je toho na nás veľa, mám chuť zakričať: „Chcem späť svoj dom, svoje auto, svoj život bez problémov a nočného vstávania!“ (Ale to je naozaj, naozaj iba občas – zväčša, keď mám robiť asi tri veci naraz a ešte sa niekto popritom čohosi dožaduje.)

Ale viete, nie všetko je zlé...

Niektoré veci sú už podstatne lepšie! Pri zvláštnych príležitostiach si doprajeme v našom autíčku cestu do autoumyvárne.

Aj náš byt je už obývateľnejší a útulnejší. Dokonca sme zvládli presvedčiť deti, aby neznetvorovali naše steny a maľovali výlučne na papier či do zošitov. A, keďže, napriek našej úpornej snahe o poriadok to u nás veľmi rýchlo vyzeralo, povedzme veľmi „neorganizovane“, rozhodli sme sa, že si zaobstaráme upratovačku! Chodí k nám raz do týždňa a po jej návšteve vyzerá náš domov zakaždým približne tak, ako sme si ho kedysi zariadili. My si zatiaľ spolu s deťmi vychutnávame prechádzku, hry na ihrisku, či výlet do ZOO.

Deti medzičasom trochu vyrástli, takže ich môžeme zveriť opatrovateľke. Martina a ja si teda môžeme občas vyjsť von, napríklad na dobré jedlo. Pár hodín si len tak užívame spoločné chvíle, ktoré patria iba nám dvom.

A to najlepšie je, že keď prídeme domov, čakajú tam na nás naše nádherné deti, ktoré by sme aj pri všetkých tých prekvapeniach v aute, pomaľovaných stenách či neustále rozhádzaným hračkám za nič na svete nevymenili!

A viete čo? Vlastne ani neviem, či skutočne chcem, aby sa vrátil náš život bez nich. Niečo podstatné by mu veľmi chýbalo...