O riešení problémov alebo čo ma rodičia (ne)naučili

O riešení problémov alebo čo ma rodičia (ne)naučili
9.1.2010 v kategórii Mama, autor - tf -, foto: istockphoto.com

Možno jednoducho stačí pripustiť, že tu nie som na riešenie problému sama a že je tu niekto, komu sa môžem zdôveriť.

Moja mama sa ma vždy snažila chrániť pred problémami. Vždy sa ich akosi snažila vyriešiť za mňa. Veď ja by som to podľa nej aj tak nedokázala. Bola som predsa len slabé, nepriebojné dieťa, ktoré ani nedokáže odpovedať svojmu otcovi na triviálne otázky typu: "Čo bolo v škole?". Bože, bála som sa ho. Mal taký hrubý a prísny hlas. A nielen to. Vždy, keď zacítil v rodine akýkoľvek náznak nesúhlasu s jeho názorom, nikdy nezabudol dať najavo svoju silu (škoda len, že to bolo väčšinou agresívnym spôsobom), že predsa on je živiteľom rodiny, moja matka je len ženou v domácnosti, ktorá mu porodila a vychovala štyri zdravé deti.

Bože, keby sa aspoň ona spamätala a ukázala mu, kde sú medze, možno by to bolo aj so mnou iné. No ona sa mu jednoducho nedokázala postaviť. Veď prečo aj. Kam by išla bez peňazí so štyrmi nezaopatrenými deťmi? Áno, nedokázala to. Ani to, aby ma nejakým zdravým spôsobom priviedla k sebavedomiu. Namiesto toho, aby ma naučila čeliť a zdolávať bežné problémy života ako bola napríklad návšteva detskej lekárky, riešila to tak, že dokonca aj v trinástich jej odpovedala za mňa. Prečo? Pýtate sa? Netuším. No vďaka tomu sa stalo to, že aj teraz, keď som už dospelá, akosi neviem riešiť problémy. Radšej utekám. A keď sa nejaký náhodou vyskytne napríklad v partnerskom vzťahu, ihneď prepadám panike, netuším ako sa k celej veci postaviť, niekedy mám pocit, že sa tvárim, že sa predsa nič nedeje a pritom vyzerám nesmierne flegmaticky. A môj muž si možno vtedy pomyslí: vari nemá srdce?

Nie, jednoducho mám strach, cítim sa akosi bezmocne. Netuším, čo by som mala urobiť, ako by som mohla pomôcť. Aj za to vďačím mojim rodičom. No jednoducho som sa to nemala kde naučiť. Moji rodičia predsa žiadne problémy spolu neriešili, radšej sa tvárili, že žiadne neexistujú a keď sa mi náhodou pošťastilo, že ja osobne som mala nejaký problém, odmenou mi bol výsmech, že snáď nie som taká smiešna, že by som mohla mať v živote nejaký problém. Vari nie som normálna?

A tak jednoducho utekám. Utekám, kam by som sa skryla. Bojím sa povedať svoj odlišný názor. Bojím sa byť sama sebou pred inými. Ukázať im svoju pravú tvár. A keď sa na obzore ukáže nejaký problém, nemám odvahu postaviť sa mu a ísť ďalej. Bojovať, povedať pravdu do očí, podieľať sa na vyriešení konfliktu. Vtedy sa jednoducho stiahnem do mojej pomyselnej ulity, ktorá mi prináša toľko bezpečia a bojím sa vykuknúť von. Veď toľkokrát som sa už sklamala. Nevedela som danej situácii čeliť a preto som sa radšej stiahla do úzadia. Škoda len, že cena bola privysoká. Prišla som tak o niekoľko životne dôležitých priateľstiev.

No možno, možno predsa len svitá na lepšie časy. Odvtedy, čo sme sa odsťahovali od rodičov, je všetko iné. Niet nikoho, kto by riešil moje problémy za mňa. Už tu nie je ani otec, ani mama na to, aby nejakým spôsobom zasahovali do môjho života. Naučila som sa, že problémy boli, sú a budú a tým, že budem pred nimi neustále ustupovať, nič nevyriešim. Čím viac budem pred niečím utekať, tým viac sa posilní môj strach z konfrontácie. Oveľa lepšie je potom prestať zatvárať oči pred realitou, pripustiť si, že niečo nie je v poriadku, nechať ten pocit v sebe doznieť do plnej hĺbky, uvedomiť si svoj strach, smútok, hnev či bezmocnosť a možno potom, možno o týždeň, o mesiac, či o rok zistím, že dokážem nájsť východisko z tejto situácie.

A aj keď cesta nie je ľahká, možno padám na kolená a dopúšťam sa mnohých chýb, pre mňa je dôležité prestať kritizovať samu seba, zmieriť sa so svojimi chybami a aj napriek sklamaniam ísť ďalej. Možno jednoducho stačí pripustiť, že tu nie som na riešenie problému sama a že je tu niekto, komu sa môžem zdôveriť. Či už je to priateľ, manžel alebo je to Boh, ktorému zverím všetky moje trápenia. A len čo sa tak stane, pocítim obrovskú úľavu a mám pocit, že snáď to nebude také strašné. Že hoci sú v mojom živote miesta, kedy je naokolo úplná tma a nie je vidieť ani na krok, po čase sa opäť vyjasní a na oblohu znovu vyjde Slnko. Tak ako to Boh zariadil aj v prírode...A koniec-koncov len človek, ktorý sa sám niečo naučil, môže niečo odovzdať svojim deťom. Riešenie problémov nevynímajúc.