O anjeloch v pekle
Celé dni skladal anjel trpezlivo svoju skúšku, prichádzal znova a znova a Jurko plakal v jeho náručí stále menej, až sa jedného dňa usmial a vtedy anjelovi narástli krásne krídla a na krk dostal medailu s veľkým nápisom MAMA.
Raz mi jeden kňaz povedal, že nebo a peklo prežívame už tu na zemi a len svojím životom si vyberáme, kde chceme byť. Jeho slová sa mi v posledných dňoch veľmi pripomenuli pod tlakom mojich posledných zážitkov. Poviem vám teraz príbeh, ktorý sa naozaj stal a ktorý ma presvedčil, že ten kňaz mal pravdu.
Bola raz jedna pôrodnica, krásna a vynovená a v nej som priviedla na svet svoje dieťatko. Všetci zamestnanci boli usmiati a ústretoví, až človek nachvíľu pochyboval, či je vôbec v nemocnici. Bola som plná tých najkrajších dojmov a nebyť toho, že moje dieťa dostane novorodeneckú žltačku, všetky tie dojmy by som si nadšená odniesla domov. Môj chlapček však žltačku dostal a čo horšie, bolo to v posledný deň, keď sme už mali ísť domov. Mňa teda z tej pôrodnice prepustili, ale moje dieťa zostalo v nemocnici na ožarovanie pod svetlom. A tu mi ponúkli, že ak chcem, tak na prvom poschodí sú 2 izby pre sprevádzajúce matky, že tam môžem zostať. No, kto by nechcel, že? A tak som sa z luxusu a pohodlia prepadla rovno do „pekla“. V izbe boli zatečené steny a okno, ktoré sa nedalo zatvoriť. Sprcha bola na opačnom konci chodby a sanitárka ma upozornila, aby som tam nešla neskoro večer, lebo tam vraj chodia bezdomovci. WC bolo na druhom konci chodby a uprostred kuchynka vybavená riadom, z ktorého - a prepáčte mi ten výraz, by ani náš pes nežral. Čaj nám nalievali do hroznej zájdenej nádoby, v ktorej boli raz uhorky a raz mlieko. Moje dieťa bolo o 2 poschodia vyššie a ja som musela na každé zazvonenie telefónu vstať a ísť, nakŕmiť, prebaliť, okúpať a nikoho nezaujímalo, či vládzem. Tak som sa zvalila na posteľ a začala som plakať. Vtom niekto zaklopal na dvere a dnu vošla dievčina, že moja spolubývajúca jej dovolila, aby si u nás odstriekala mlieko. Tak to bol posledný klinec do truhly......ale napokon aj bod zlomu.
Bola to jedna z mám, pre ktoré sa už neušlo miesto v izbe v nemocnici, a tak museli bývať mimo a dochádzať každé 3 hodiny sem. Mnohé tak robili už 4 -5 týždňov a zvyšok rodiny mali tak ďaleko, že ich nemohli navštíviť, len raz za čas. V ich očiach bolo vidno vyčerpanie, rezignáciu, ale aj nejakú zvláštnu nevyčerpateľnú energiu, s ktorou sa každý deň púšťali do toho istého kolotoča.
A potom som vyšla hore za svojím bábätkom a to, čo som uvidela, by pohlo snáď aj tým najtvrdším srdcom. Bábätká, z ktorých každé prežívalo už tak skoro svoje vlastné „peklo“. Nedonosené detičky v inkubátoroch, detičky po ťažkých operáciách napojené na hadičky s výživou, bábätká po zápaloch pľúc alebo s nepohyblivou ručičkou a v neposlednom rade môj synček pod bzučiacou lampou, s páskou cez očká - 3x24 hodín nevidel nič, len tmu. V jednej postieľke ležal chlapček, ktorý plakal oveľa viac ako ostatné deti a celé jeho očko pokrývala vrstva hnisu a nech lekári robili čokoľvek, jeho stav sa stále nezlepšoval. Bol tam už dlho a bol sám. Jeho mama ho opustila a ak sa všetok jeho strach a žiaľ pretavoval do plaču a hnisu, tak sa niet čo čudovať, že bol taký, aký bol.
A tu sa začali zjavovať anjeli. Najskôr takí bieli, ktorí pomohli liečiť boľavé bruško, nakŕmili detičky v inkubátoroch, pomohli s umývaním a povozili krikľúňov v kočíku. Boli prívetiví a veľmi trpezliví a často nahrádzali detičkám to, čoho sa im pre ich chorobu nedostávalo doma. Obetavo pracovali celý deň aj noc a vždy mali úsmev a prívetivé slovo pre každého.
A prišlo ráno. A s ním prišli noví anjeli. Takí farební. A ku každej postieľke se postavil jeden. A kúpali, kŕmili, prezliekali a nakoniec s láskou túlili v náručí, až kým každý drobček nezaspal. A hoci im krídla viseli od únavy, stále znova a znova prilietali každé 3 hodiny, aby aspoň nachvíľu priniesli kus neba svojim deťom. Všetkým, okrem jedného. Pri Jurkovej postielke sa striedali iba bieli anjeli.
Až jedno ráno........vošiel dnu najkrajší anjel, trochu nešikovný, ale s obrovským srdcom a postavil sa k Jurkovej postieľke. Sklonil sa k nemu, usmial sa a povedal:“Ty si ale krásny chlapček.“
Celé dni skladal anjel trpezlivo svoju skúšku, prichádzal znova a znova a Jurko plakal v jeho náručí stále menej, až sa jedného dňa usmial a vtedy anjelovi narástli krásne krídla a na krk dostal medailu s veľkým nápisom MAMA.
Pri pohľade do jej tváre som pochopila význam slov túžba, pokoj, pokora, ale hlavne láska. Medzi týmito anjelmi som prežila ešte pár dní a naučila som sa modliť k Bohu skutkami, nie slovami a moje vnútro nadobudlo neskutočnú silu a rovnováhu. A keď ochorela moja spolubývajúca, zrazu som mala dosť síl starať sa nielen o moje dieťatko, ale aj vymieňať zábaly v horúčke, nosiť jedlo a zhánať čaj, chodiť s ňou na záchod a prezliekať ju, keď sa pozvracala...a vedela som, že to tak má byť. Trvalo to iba 5 dní, ale aj ja som za to dostala svoje krídla. Na nich si vždy odlietam načerpať energiu k svojmu Zdroju.
Keď sme odchádzali domov, na Jurkovej postieľke visela ceduľka s nápisom, že Jurko pôjde DOMOV.
Každé peklo raz skončí, jeho plamene uhasí Láska.
.......a keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo...a mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, NIČÍM BY SOM NEBOL.