Nový život alebo ako odpustiť svojim rodičom

Nový život alebo ako odpustiť svojim rodičom
3.6.2017 v kategórii Mama, autor - tf -, foto: istockphoto.com

V živote každého človeka raz príde deň, kedy dospeje a skôr či neskôr nastáva okamih odlúčenia od rodičov.

Ideálne je, keď rodičia dieťa v jeho rozhodnutí podporujú, vychádzajú mu v ústrety, snažia sa mu uľahčiť osamostatnenie, no ešte predtým ho naučia lietať. Tak ako lastovičky svoje mladé.

Aby nespadli, keď zafúka trošku silnejší vietor. Aby sa vedeli postarať o živobytie, pretĺkať sa životom so životným partnerom v dobrom i zlom, tešiť sa z maličkostí a drobných radostí, nezúfať a nevešať hlavu pri pádoch, bojovať s prekážkami v časoch príkoria.

Prečítajte si: Vzťahy včera a dnes

Vzťahy s rodičmi nie sú vždy ideálne

V tichu som si v priebehu niekoľkých dní zrekapitulovala celý môj život. Riešila som môj vzťah s rodičmi, v čom zlyhal a čo mi priniesol.

Zamotávala som sa do ťažkých spomienok z detstva, kedy som sa cítila nemilovaná, ubitá, nepodporovaná v tom aká som s mojimi kladmi i zápormi bola, v duchu som pociťovala obrovský hnev a pocit krivdy voči mojim rodičom, ale zároveň aj túžbu po zmene, po odpustení, lebo sama som si veľmi dobre uvedomovala vážnosť situácie a toho, že po našom odchode už nebudem tak často v styku s rodičmi a mala by som sa aspoň posledný raz pokúsiť o zmierenie.

Ale také ozajstné, nie na chvíľu, na pár dní, ale navždy. Konečne sa povzniesť nad všetko zlé, čo vo mne zostalo, zmieriť sa s boliestkami a zraneniami z detstva a navždy odpustiť.

No stále sa vynárali situácie, ktoré ma utvrdzovali v mojom presvedčení, že rodičia ma nemilujú, nepodporujú a neprijímajú takú aká som, ale neustále hľadajú na mne chyby, vyvolávajú vo mne pochybnosti o sebe samej a tak chtiac či nechtiac narúšajú moje sebavedomie a schopnosť stáť si za svojim.

Keď dieťa vyletí z hniezda

Dva týždne od nášho odsťahovania ubehli ako voda a my si postupne zvykáme na nový domov. Snažíme sa ho každým dňom zútulňovať, aby sme sa v ňom cítili príjemne, budovať náš vzťah v novej dimenzii.

Rodičov navštevujeme s dcérkou pomerne často, keďže manžel chodí na služobné cesty a my nechceme byť samé. A čo sa zmenilo v našom vzťahu s rodičmi?

Predovšetkým sa mi podarilo získať si určitý odstup, ktorý mi umožnil vidieť situáciu v novom svetle. Pochopila som, že určité veci, vlastnosti mojich rodičov naozaj nezmením, nech by som sa snažila ako by som chcela. Môžem sa zmeniť predovšetkým ja a podľa toho ako sa budem správať, bude sa meniť aj ich správanie.

Pochopila som, že moja mama sa nezmení v tom, že ma bude stále naháňať a komandovať, aby som už dala malej papať, aby som ju prebalila, dala ju spať a podobne, pretože takýto prístup má aj ku všetkým mojim súrodencom, ba i otcovi.

Predtým som si jej "dobre mienené rady" ohľadom dcérinej výchovy vysvetľovala ako neustály útok na moju osobu a moju schopnosť byť dobrou matkou.

teraz som paradoxne pochopila, že to nemusím brať až tak osobne, pretože je to jej povahová črta a chcieť od nej, aby sa zmenila v tomto veku, by bolo asi nereálne.

Ako sa osamostatnením menia vzťahy s rodičmi?

A ako sa zmenil môj vzťah s otcom? Nuž, vždy bol problematický a nájsť spoločnú reč bolo naozaj ťažké, kvôli mnohým príčinám. Dlhé roky som žila v domnení, že ma nemá rád a hľadá zádrapky, aby mi ublížil.

Najprv som mu to zazlievala, hnevala sa na neho, ba trošku som sa ho aj bála, lebo sa mi videl byť necitlivý a tvrdý, no ako som vyrástla uvedomila som si, že už nie som dieťa a mám právo postaviť sa mu.

Aj za cenu fyzického ublíženia, z ktorého som dovtedy mala strach. Otvorene som začala vyjadrovať svoj názor, čo často vyúsťovalo do konfliktov, ktoré ma však neskutočne vyčerpávali. Nezhody sa ešte vystupňovali hlavne kvôli dcérkinej výchove.

Až tesne pred našim odchodom som mala pocit, že si otec uvedomil, že teraz už naozaj odchádzame a stiahol sa. Vtedy som si povedala, že by som mu mala odpustiť. Po rokoch hnevu, odporu, strachu, pociťovania krivdy, som sa začala modliť za môjho otca, aby Boh zacelil jeho rany na duši i srdci.

Ako som sa modlila, vyronila som veľa sĺz a prišlo mi ľúto, všetkého zlého, čo otec musel prežiť. Mal ťažké detstvo, otec mu zomrel v mladosti. Musel pomáhať mame a sestrám.

Postarať sa o rodinu namiesto otca. Tak z neho vyrástol tvrdý človek, ktorý nikdy nehovoril o svojich citoch. Ako by mal zamknuté srdce. No nemal, len to roky skrýval. A to sa pomaličky začalo otvárať, keď sa v deň jeho narodenín narodila jeho druhá vnučka – moja dcéra.

Postupne ako rástla, otec jej začal venovať čím ďalej tým viac času, starať sa o ňu, dokonca mnohokrát odložil bokom aj svoju prácu, len aby jej vyhovel a aby bola šťastná.

A ona mu to štedro oplácala. Vždy ho vítala s úprimným smiechom a plamienkami radosti v očiach. A ich vzťah sa vďaka bohu aj napriek nášmu odsťahovaniu rozvíja ďalej.

Rovnako ako ten náš, pretože odvtedy, čo som otcovi odpustila, mám pocit, že jeho srdce je konečne otvorené aj pre mňa a verím, že s Božou pomocou sa nám podarí dohnať zameškané. Veď nenadarmo sa hovorí: „Odpusťte a odpustia vám.“

Prečítajte si: Keď bývajú všetci pod jednou strechou

 

Prečítajte si: Výchova detí: Nikdy ako moji rodičia!