Nenápadné kráľovstvo

Kde bolo , tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Nebolo za siedmymi horami ani dolinami, ale v ošarpanej budove v centre jedného mesta. Nežil tam žiaden kráľ so svojimi tromi dcérami, okná nezdobili honosné saténové závesy a nejedlo sa tam príbormi zo zlata...

... a predsa tam bolo toľko bohatstva!

Je po 22. hodine, ležím na posteli vedľa môjho anjelika a s úľavou pozorujem ako si spokojne odfukuje po dni plnom únavných rehabilitačných procedúr. V hlave si prehrávam celý deň a vyvoláva mi to na tvári úsmev. Máme za sebou dva dni z plánovaného dvojtýždňového pobytu. Malý je stále trošku nesvoj;vie ,že nie je doma, ale veď on si zvykne.

S príchodom ďalších dní je to stále lepšie. Ja sa cítim uvoľnenejšie v partii skvelých mamičiek. Dlhé večere strávené nekonečnými rozhovormi zo mňa uvoľňujú napätie, dodávajú mi silu, pozitívnu energiu a hlavne ten pocit, že v tom nie som sama. Zisťujem, že moje starosti sú v podstate bežné, učím sa vážiť si to, čo mám (nemám namysli materiálne hodnoty), veriť sebe, svojmu synovi, jeho schopnostiam; v to, že všetko raz bude dobré. A to je neskutočne oslobodzujúci pocit.

Každým dňom je moje myslenie pozitívnejšie. Totálna očista duše spôsobí, že malého zrazu vnímam ináč. Pozriem sa naňho a vidím malú usmiatu osôbku. V jeho očkách je nekonečno lásky, vďaky, nádeje... okolo neho sála žiara bojovnosti, sily a prostého chcenia.

Isto ste veľakrát počuli, že psychika môže veľmi vplývať na zdravotný stav pacienta. Aj ja, ale nikdy som to neriešila. Nemala som na to príležitosť, ani dôvody. Teraz sa mi to však potvrdilo. Môj drobček po polroku stagnácie urobil ďalšie pokroky. Plakala som od dojatia , keď som videla ako si bez problémov vyliezol na gauč, aj vtedy keď prekonal celkom sám tri schody. Bolo úžasné sledovať ho v partii kamarátov, to ako sa naťahovali o hračky, ako po sebe opakovali činnosti. Ani som nedýchala vo chvíľach, keď prekonal svoj vlastný strach a vliezol do malého kartónového domčeka. Nesmel sa dať predsa zahanbiť – veď tam boli aj kamaráti a vrátili sa odtiaľ živí!

Bola som vďačná všetkým, ktorí sa s nami úprimne radovali z každého nášho pokroku. Rovnako , ako som sa ja tešila z úspechov ostatných detí. Pretože si uvedomujem aký je to zázrak a koľká práca za tým stojí!

V posledný deň nášho pobytu mi bolo smutno. Smutno z toho, že odchádzame z tohto kráľovstva. Kráľovstva skutočného porozumenia, viery, nádeje, pomoci, dobrej vôle...

Odchádzame síce, ale už nikdy nebudeme takí, ako doteraz. Sme iní, obohatení o nové rady, skúsenosti, posilnení a odhodlaní bojovať až kým nevyhráme!

Rehabilitačný pobyt sme absolvovali na FRO oddelení Martinskej fakultnej nemocnice. Týmto článkom chcem vyjadriť vďaku celému personálu tohto oddelenia za ich obetavú prácu. Špeciálne Mgr. Mihálikovej Martinke za jej prístup, ochotu, pomoc,vzácne rady a povzbudivé slová. Taktiež ďakujem ostatným mamičkám aj ich úžasným deťom, s ktorými sme mali tú česť tráviť tie chvíle a dúfam, že sa niekedy stretneme opäť.

A v neposlednom rade chcem vyzvať všetkých, ktorí čítali tento článok, aby aspoň trošku prispeli k zveľadeniu podmienok a zútulneniu priestorov. Máte doma nejaké smutné hračky? Nepotrebnú staršiu funkčnú práčku? Alebo ste ochotní prispieť finančným príspevkom na zakúpenie napr. farby na skrášlenie ošarpaných stien alebo pomôcok a zariadenia ktoré sa neustále opotrebúva a ničí? Pomôžte mamičkám a ich chorým deťom stráviť tieto vzácne chvíle ešte krajšie. Úsmevy a pokroky týchto detí , slzy dojatia ich matiek a slová vďaky vám budú odmenou ...

Kráľovstvo, ktorým som Vás previedla, nájdete v Detskom domove - FRO (fyziatricko rehabilitačné oddelenie) MFn, Hviezdoslavova 62, 036 01  Martin.