Nečakaná návšteva

Nečakaná návšteva
18.2.2017 v kategórii Mama, autor Zúfalka, foto: istockphoto.com

Deti ako vždy vstávajú zavčasu. Lenivo sa prevraciam na druhú stranu a túžim ešte chvíľu neotvoriť oči. Veď je víkend.

Choďte si pustit rozprávku”, hovorím prispato a oči ani za nič neotvorím. Tento skvelý nápad neostal bez povšimnutia a deti sa presunuli do obývačky k telke. Ja som získala aspoň chvíľku pre seba. Super. Ešte si dosnívam a potom začne kolotoč.

Keď som sa donútila vyhrabať z postele, bolo ešte len osem. Skvelé. Čakala som, že je už viac. Kedy to vlastne dnes tí buntoši vstali? .Ale to je jedno. Zatváram sa v sprche, začiatok dňa je dôležitý, chcem sa cítiť sviežo a dobre naladená. V hlave mi beží program, čo všetko a v akom poradí spravím keď skončím s rannou hygienou.

Často je u nás ráno rušno, deti sa takmer vždy na niečom pochytia a ja sa občas cítim ako policajt. No dnes mi dopriali ozaj pekné a pokojné ráno. Som im za to vďačná.

Nečakaná návšteva - svokra

Ale čo to? Utieram sa do uteráka, keď počujem hlas, ktorý ma vyrušil. Svokra. Čo tu robí? Prečo, v sobotu ráno o ôsmej? Modlím sa, aby mi nevletela do kúpeľne, prípadne aby si nezmyslelo niektoré z detí spraviť z mojej rannej hygieny “Deň otvorených dverí”.

Tieto ranné prepadovky sa u nás pomaly stali pravidlom. Nezasiahla som na začiatku, nezasiahla som teraz. Snažím sa to v sebe spracovať, hovorím si, kašlem na to, nenechám si pokaziť náladu, veď snáď sa dlho nezdrží. A mala som pravdu, za pár minút mizne a ja som sa s ňou ani nestretla. Ani neviem, prečo vlastne prišla. Často sa zastaví “len tak”. Nechápe, že to nemusí byť práve vhodná doba.

Prečítajte si: Svokra – alebo jedno z troch...

Prichádzam do kuchyne, chystám raňajky. Zdá sa, že som sa ukľudnila, aj keď mi vzápätí padá môj obľúbený čajník z rúk. Rozbil sa. Čo sa dá robiť, skúsim si zohnať druhý, aj keď tento bol vážne dobrý.

Deti sedia pri stole, keď v tom sa opäť zjaví ona. Hm, takže tak celkom neodišla. Ja vlastne ani neviem, kto je tu viac doma. Ja či moja svokra? Berie do rúk nožnice a rozhodla sa obstrihať nejaké kvetiny v obývačke na okne.

Syn trieli za ňou. Veď pri tom musí rozhodne byť! Práve som držala v rukách lieky, ktoré som mu chcela dať, keď mi od stola zmizol za babkou. Tak som šla za ním, no syn sa nenechal vyrušovať a pri jeho trucovaní sa mi lieky vyliali na zem. To už som mala fakt pocit, že vybuchnem.

Utrela som zem a utiahla som sa na wecko. Moje útočisko, keď si myslím, že by som viac pokazila ako vyriešila. Vyšla som odtiaľ až keď svokra odišla. Našťastie to bolo za pár minút. Videla, že totálne narúša moje snahy o spoločné a pokojné raňajky. Teda aspoň si myslím, možno jej to nedošlo. Veď to nebolo prvýkrát, čo sme mali takéto ráno s “nečakanou návštevou”.

Nečakaná návšteva mi úplne pokazila náladu

Moja nálada už bola pod psa a prejavilo sa to na mojom správaní sa k deťom. Začala som po nich kričať aj za blbosti. Syn sa rozplakal....

Tak som sa utiahla sem, k počítaču a píšem tieto riadky. Nechcem na nikoho doma preniesť to, čo cítim. Teda viem, že dusiť to v sebe tiež nie je šťastné riešenie. Ale neviem sa s touto situáciou vysporiadať. Prekážajú mi tieto prepadovky, ale nevydiskutujem si to s ňou.

Nejak sa s ňou už neviem rozprávať. Mám s ňou príliš boľavé skúsenosti z minulosti, keď som sa snažievala o rozhovory. Kedysi dávno padla klapka a už o to ani nestojím. Neprijíma názory a predstavy druhého. 

Prosila som manžela, aby jej dohovoril. Snažil sa. Ale ona to rešpektuje pár dní a potom si zas robí ako jej vyhovuje. Už sa neviem brániť, dusiť to v sebe tiež nevládzem. Hapruje mi zdravie, bojím sa, že budem mať následky z tohto psychického napätia.

Snažila som sa vzťah so svokrou udržať v prijateľnej rovine

Dávno, vlastne od začiatku som vedela, že to s ňou nebude jednoduché, ale myslela som, že to s mojou prispôsobivou a miernou povahou pôjde. Že nájdem cestičku, ako fungovať a nezatvárať dvere. Vždy som ju rešpektovala, aj keď som mlčky nesúhlasila.

Snažila som sa fungovať a to, čo mi prekážalo príliš neanalyzovať a brať ako fakt, viem že ju nezmením. Čas plynul a neriešený problém nahlodával moje vnútro viac a viac. Môj kamarát by povedal: Je to ako malinký kamienok, na počiatku len vieš že je, po čase ti zoderie nohu do krvi.

Pracujem so svojimi myšlienkami, snažím sa o pozitívne myslenie. Denne si stokrát, ak nie tisískrát, opakujem: “Opúšťam svoju minulosť, zatváram dvere, teším sa na dnes, na zajtra, žijem v láske a pokoji.” Viem, že by som jej mala odpustiť a neživiť v sebe negatívne pocity.

Prečítajte si: Keď bývajú všetci pod jednou strechou