Naše veľké stretnutie
Už je to tu, náš veľký deň D. Personál v nemocnici pulzuje životom pracovitých mravcov len v mojom svete zastal čas. Hladkám si veľké bruško a prihováram sa svojmu synovi ...
Už je to tu, náš veľký deň D. Personál v nemocnici pulzuje životom pracovitých mravcov, len v mojom svete zastal čas. Hladkám si veľké bruško a prihováram sa svojmu synovi (aspoň dúfam, že sono neklamalo), ako veľmi sa na neho teším. Nemám žiadne bolesti, žiadna odtečená plodová voda a aj tak viem, že ho zachvíľu uvidím. Kvôli polohe bábätka naplánovali cisársky rez.
Prechádzam chodbou v smiešnych pančuchách,nasleduje cievkovanie, epidurál. Som nervózna, všetci vravia, že som bledá, no veď mi je zle ako v súdny deň. Musím myslieť, či sa aspoň trochu tak cíti aj môj manžel na chodbe. Ale určite áno, jeho oči vraveli: milujem ťa, ale veľmi sa o vás bojím.
Je 9:45 hod., 3.4.2008 a práve zaplakal náš synček Timurko. Prvé, čo som nahlas povedala, bolo: má vlasy. Celé tehotenstvo ma pálila záha. Krásne plakal a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa ho môžem dotknúť. Celé čistenie a zašívanie som zažívala omámená, ale šťastná. Mám syna, som mama! Umytého, zabaleného mi ho priniesli ukázať, mohla som ho pohladkať a už ho aj brali vyhrievať. Cítila som sa zvláštne, chýbal mi náhly nával pocitu lásky, o ktorom som toľko snívala. Veľmi ma to znepokojilo a v hlave sa mi dookola opakovala otázka, či by som po prirodzenom pôrode mala iné pocity. Ak by som si to odžila s tou bolesťou a dali by mi ho na brucho, bol by ten pocit lásky silnejší?
24 hodín strávených na JISke som prechádzala toľkými rôznymi pocitmi, až som myslela, že sa zbláznim. Bola som veľmi zmätená. Všetko ma bolelo, bála som sa čo i len pohnúť sa, zakašľať.... A chcela som svoje dieťa, dlho mi ho nepriniesli priložiť a keď ho už priniesli, tak len na 5 minút. Ako sa asi cítil on, ďaleko od svojej mamy, medzi kopou plačúcich kolegov? Chýbal mu pocit tepla a bezpečia, ktorý mal v mojom bruchu? Nie je hladný, nie je mu zima, smutno...? Bola som zúfalo nešťastná. To som ešte netušila, čo ma čaká ráno.
Zvládnúť postaviť sa po cisárskom reze bolo pre mňa hrozné. Tá hrozná bolesť, točila sa mi hlava a na podlahe bola všade moja krv. Sestričky boli úžasne ochotné a chápavé, no mne sa napriek tomu tisli slzy do očí. „Toto majú byť najšťastnejšie okamihy môjho života? Cítim sa, akoby som umierala.“
Na izbe som bola s Timurkom až na štvrtý deň. Dovtedy mi ho nosili prikladať,ale mojich 5 minút dojčenia som vždy preplakala. Aj keď som vystriedala všetky polohy dojčenia, malý mi vyťahal škaredé ragády a krv. Plakala som od bolesti aj zo zúfalstva, že nemám mlieko. Zbytok času, čo som ho držala v náručí, som ho hladkala a čudovala sa aký je krásny, malý, hebký a zo mňa. Keď bol pri mne, bol pokojný a vôbec neplakal, aj keď bol chudáčik hladný. Snáď mi to prepáčil už vtedy.
Neustále som si chytala prsia a skúšala, či sa niečo mení, stále som čakala na ten všade spomínaný pocit napĺňania sa prsníkov, ale u mňa stále nič. Moje prsia sú dosť veľké a všetci si mysleli, že sú tam litre mlieka, no môj syn bol stále hladný. Na piaty deň sa vykotúľalo pár prvých kvapiek, fľaške s umelým mliekom sme sa však nevyhli. Prikladala som ho vždy, keď zaplakal. Hladný ťahal a ja som plakala od bolesti aj od zúfalstva, či som dobrá mama. Veď som sa tak tešila na dojčenie a nakoniec mala byť moja snaha márna? Manžel ma každý deň podporoval, no ubolená duša čerstvej mamičky sa ťažko hojí.
Neustále ma prenasledoval pocit, že keby som bola rodila prirodzene, moje telo by reagovalo ináč. Bolesti by som sa aj tak nevyhla, ale bola by som rýchlejšie v pohode. Takto som ledva vstala z postele, stále som sa bála, že zakýcham, pri každom pohybe a kroku ma bolela jazva a nemala som dosť mlieka, aby som nasýtila syna. Bola som vôbec niekedy viac na dne? Zbaviť sa týchto pocitov nebolo ľahké, ale musela som sa snažiť pre Timurka. Neustále som mu opakovala ako veľmi ho milujem a dúfala som, že aj on miluje mňa. Myslím, že sme obaja chceli byť už doma.
Na siedmy deň nás v dobrom zdravotnom stave púštali domov. Hrdý otecko si niesol syna v náručí, ja ešte trocha ubolená vedľa nich. S úsmevom a šťastní sme kráčali do tepla nášho domova. No v kútiku duše sme mali aj strach, či to budeme zvládať tak, ako sme si to vysnívali.