Malý - veľký škôlkar

Šibalské oči a milý úsmev... Podľa toho spoznáte 6-ročného Imka Marcina. To, že má detskú mozgovú obrnu a jeho pršteky a nôžky ho neposlúchajú tak, ako by chcel, je druhoradé. Deti v škôlke, ktorú navštevuje, to vôbec neriešia. Imko je ich kamarát a keď treba, rady mu pomôžu.

Kolektív – deti hrajúce sa spolu, džavotajúce, prekrikujúce sa. To bolo to, čo Imko potreboval... Nepredbiehajme však a vráťme sa na začiatok...

Imko sa narodil v 33. týždni tehotenstva s hmotnosťou 1 850 g. Jeho vyhliadky podľa lekárov neboli veľmi ružové. Diagnóza detská mozgová obrna (DMO), forma spastická kvadruparéza (postihnutie všetkých štyroch končatín), bola stanovená hneď po narodení. Jeho mama Majka si na tie momenty spomína takto: „Z pôrodnice sme odchádzali s jediným odporúčaním – cvičiť Vojtovou metódou. Inak som sa toho od lekárov veľa nedozvedela. Zväčša nám radili čakať, ako sa Imkov stav pohne ďalej. Ak by sme sa však zatvorili doma a len čakali a nevodili ho medzi ľudí, nebol by na tom tak dobre ako je teraz.“

Škôlka? Áno!
Do troch rokov sa chlapčekov stav vyvíjal veľmi pomaly. Neurológ, oftalmológ, pediater, špeciálny pedagóg, psychológ, ortopéd – nespočetné množstvo vyšetrení sa stalo bežnou súčasťou jeho života. Pre diagnózu DMO je typický hydrocefalus a epilepsia, no tie sa mu našťastie vyhli. Oslabený je v oblasti reči, vnímania a hybnosti. Rozhodnutie dať ho do škôlky dozrievalo u pani Majky a jej manžela postupne.

Keď mal Imko tri roky, boli definitívne rozhodnutí. „Prioritou bolo začleniť ho do kolektívu, aby aspoň nadviazal kontakt. My, jeho rodičia, sme mu nemohli poskytnúť toľko skúseností a zážitkov ako jeho rovesníci,“ spomína Majka. Nádej vkladali do Materskej školy na Ul. 17. novembra v Sabinove, v ktorej pracujú špeciálni pedagógovia, ktorí už mali skúsenosti s deťmi ako je Imko. To, že to bola správna voľba, sa ukázalo rýchlo. Imko začal vďaka správnemu prístupu, otvorenému kolektívu detí a za výdatnej podpory svojej mamy, ktorá je v škôlke jeho asistentkou, napredovať.

Pokroky
Zatiaľ čo dieťa s ťažkou formou DMO je zväčša neschopné chôdze a potrebuje náročnú celoživotnú starostlivosť, dieťa s ľahkou formou môže byť iba ťažšie pohyblivé a pomoc vyžaduje iba do určitej miery. Problémy sú s motorikou – písanie, kreslenie, strihanie... to chce veľa cviku i úsilia a pri DMO je to vždy možné len po istú hranicu.

Aj Imko mal v tomto smere veľké ťažkosti. No medzi deťmi začal „bojovať“ aj na tomto poli. Deti ho prijali veľmi dobre. V triede, v ktorej sú zdraví škôlkari s tými, ktorí majú telesný, mentálny alebo rečový hendikep, si rýchlo zvykol. Prístup špeciálnych pedagógov zakrátko začal prinášať svoje ovocie. „V priebehu dvoch rokov sme sa dostali ďaleko, napr. čo sa týka grafomotoriky,“ hovorí s radosťou v hlase Majka. „Pre mňa je výhrou už to, že dokáže nakresliť čiaru od bodu k bodu. Hoci je krivoľaká, ale on si v hlavičke zafixuje spojiť bod a bod. No nefunguje to vždy, má obdobia, kedy sa mu chce a kedy nie. Ale do škôlky chodí rád, ťažko sa mu z nej každý deň odchádza.“

Imko je veľmi snaživý, odmalička chcel mnohé veci dosiahnuť sám, hoci nemohol. Zmeny vidno aj v správaní, viac si dokáže presadiť svoje, je priebojnejší a nemá problém v komunikácii, či je to s dospelým alebo dieťaťom. Jeho kamaráti sa vôbec nepozastavujú nad tým, že jeho rúčky a nôžky nie sú také obratné. Podstatné je, že sa snaží. A možno aj to, že nie je ľutovaný, ho mobilizuje k stále prekvapivejším výkonom. V škôlke ho nevyčleňujú ani z programu, ktorý sa na prvý pohľad môže zdať preňho ťažší, dokonca bol aj v škole v prírode.

(Nie) som iný...
Majka s manželom si uvedomujú, že s Imkom ich čaká ešte veľa práce. Postupne sa ho snažia viesť k tomu, aby si uvedomoval aj svoj hendikep. „Vodíme ho preto aj medzi postihnuté deti. Je potrebné, aby chápal, že má zdravotný problém, ale na druhej strane, aby vedel, že sa s tým dá žiť. Sám si to už začína viac uvedomovať, napr. povie: „Prečo nemôžem ísť aj ja na výlet?“ alebo „Nechaj ma, chcem to urobiť sám!“ Ale po chvíli pochopí, že niektoré činnosti bez pomoci jednoducho nezvládne.“

Imkov zdravotný stav je na jeho diagnózu uspokojivý, hoci čakať možno všeličo. Diagnóza DMO je v tomto smere nevyspytateľná. Ortopedická operácia pomohla jeho nôžkam, čiastočne sa uvoľnila ich spasticita (zvýšené napätie). Na malé vzdialenosti, po triede už prejde aj sám, takže ho už mama nemusí nosiť. Aj vozík používa len keď je to nutné.

Škola volá!
Momentálne je Imko v prípravke. Za sebou má jeden odklad, no to, že jeho čas nástupu do školy sa blíži, vníma: „Vidím uňho posun v tom, že sa nechce len hrať, začína sa zamýšľať nad svojimi povinnosťami,“ rozpráva nám Majka, nespúšťajúc oči zo svojho šibala, ktorý sa práve hrá s autíčkom. „Do školy sa teší, pôjde medzi zdravé deti a verím, že mu to pomôže. Možno prvý, druhý mesiac budú ťažšie, kým si zvykne na iný režim, ale tak ako sme si poradili v škôlke, pôjde to aj v škole.“ Za tie dva roky, ktoré trávi so synom v škôlke, sa o deťoch a ich malých dušičkách veľa priučila. „Verím tomu, že práve deti, ktoré majú viditeľný zdravotný problém alebo ťažkosti v komunikácii, sú veľmi vnímavé a výrazne obohatené o šiesty zmysel. I preto sa im pri správnom prístupe darí.“

Aj na základe tejto skúsenosti odporúča pani Majka rodičom v podobnej situácii, aby sa nebáli svoje dieťa začleniť do bežnej materskej školy. „Ak vo svojom okolí nájdu takú, ktorá bude mať pochopenie pre deti so zdravotným problémom, nech neváhajú. Nič nestratia, akurát budú musieť prehodnotiť svoje priority a podriadiť tomu aj režim rodiny. V detskom kolektíve dieťa nasaje toľko nového a pozitívneho, čo mu žiaden rodič nedokáže dať.“

R O Z H O V O R
Zažiť pocit úspechu, to pomáha

Najväčším prínosom pre väčšinu detí s DMO je ich integrácia medzi zdravé deti.  Maximálna podpora zo strany rodiny a spoločnosť zdravých detí sú silnou motiváciou.

Aké špecifiká má začleňovanie chorých detí do kolektívu a ako sa v tomto smere ujal Imko, nám porozprávala jeho učiteľka, špeciálna pedagogička a riaditeľka MŠ na Ul. 17. novembra v Sabinove Mgr. Mária Drabiščáková.

Materských škôl, ktoré prijímajú medzi zdravé deti aj deti s hendikepom, je na Slovensku ako šafranu. Hoci rodičov a detí, ktorí o to majú záujem, pribúda. Prečo sa vaša materská škola  rozhodla pre individuálne začleňovanie?
V rokoch 1999 a 2000 sa u nás objavili prví rodičia, ktorí mali záujem o to, aby ich deti so zdravotným postihom nastúpili medzi zdravé deti. Z roka na rok ich počet stúpal. A my sme im chceli pomôcť. Hoci spočiatku sme nemali ani správy od pediatričiek, až po zápise detí a ich prvotnej adaptácii sme videli, kde je potrebný individuálny prístup. Prvé tri-štyri roky sme nemali ani odborného garanta, ktorý by nám poradil. Potom sme začali spolupracovať so Súkromnou špeciálno-pedagogickou poradňou, dnes Súkromným centrom špeciálno-pedagogického poradenstva v Lipanoch, ktoré zastrešuje našu materskú školu. Vďaka tejto spolupráci absolvujú deti, ktoré to potrebujú, priamo v našej materskej škole pravidelné vyšetrenia psychológom a špeciálnym pedagógom. Dnes nám lekárky samé posielajú deti, ktoré potrebujú integráciu. Momentálne k nám prichádzajú aj deti mladšie ako tri roky, s rôznymi problémami. Čím skôr sa to podchytí, tým je to lepšie.

Koľko takýchto detí máte momentálne?
V tomto školskom roku máme 12 individuálne začlenených detí a ďalšie tri sú v sledovaní. Okrem ťažších postihov, ako sú detské mozgové obrny, kvadruparetické spastické formy (deti, ktoré nechodia alebo majú postihnutie horných aj dolných končatín), máme aj deti s mentálnou retardáciou, s narušenou komunikačnou schopnosťou a sústreďujeme sa aj na deti s poruchami správania. Snažíme sa zároveň eliminovať prvé príznaky porúch učenia.

Nakoľko je táto práca náročnejšia v porovnaní s prácou iba so zdravými deťmi?
Oveľa, pretože tieto deti potrebujú výrazne individuálny prístup. A ten sa v bežnom kolektíve pri počte 22 detí dá veľmi ťažko zabezpečiť. V našej MŠ pracujú štyri učiteľky s aprobáciou špeciálna pedagogika. Vypomáhajú im šiesti asistenti učiteľa, ktorých nám zabezpečuje Školský úrad v Sabinove.

Ako ostatné deti reagujú na deti so zdravotným hendikepom?
Spočiatku sme mali obavy, ako budú reagovať. Jedným z prvých adeptov s ťažkým telesným postihnutím v našej materskej škole bol Paťko, ktorý mal rázštep chrbtice. Ani my sme veľmi nevedeli, ako máme zareagovať. Napríklad také cvičenie... Kolegyňa, p. učiteľka Adamová, sa však vynašla, deťom vysvetlila, že Paťko má choré nožičky a musíme mu pomôcť. Všetky cviky preto deti cvičili na zemi, prispôsobili sa bez problémov Paťkovi. Pani učiteľka im vysvetlila, že tak to v živote chodí, niekto má choré očká, niekto ručičky, či nôžky. Deti to úžasne prijali. To je len jedna z mála ukážok, ako sa ich snažíme viesť k tomu, že každý z nás je iný a predsa jedinečný. 

Sú takí ústretoví aj rodičia?
Mali sme jeden prípad, keď prišiel istý otecko s tým, že jeho syn nebude s „takými“ deťmi v triede. Keď som sa ho opýtala, aké deti myslí, odvetil mi „postihnuté“. Vtedy som mu povedala, aby bol rád, že jeho dieťa taký problém nemá. Inak to všetci rodičia plne akceptujú, rozoberáme to s nimi aj na rodičovských združeniach.

Aké ťažkosti majú deti pri prvých kontaktoch s kolektívom?
Takmer všetky majú problém s adaptáciou. Záleží to od toho, ako sú zvyknuté chodievať s rodičmi do cudzieho prostredia. Často sú v nemocniciach, na liečeniach, čo sa podpisuje aj na ich sociálnom vnímaní. Napriek tomu si u nás rýchlo zvykajú, pani učiteľky ku všetkým pristupujú doslova mamičkovsky. V našej materskej škole stačia dva-tri týždne a každé dieťa sa dokáže zapojiť, pokiaľ tam nie je nejaký vážnejší psychický problém, ktorý treba riešiť už v spolupráci s ďalšími odborníkmi. Väčšinou je to však o sebadôvere každého dieťaťa. V kolektíve môžu deti, obzvlášť s nejakým hendikepom, zažiť prvý pocit úspechu, čím ich sebadôvera výrazne rastie.

Sú príliš viazané na rodičov?
Spočiatku áno, ale postupne si zvykajú. Ak si ich postihnutie vyžaduje asistenta, stáva sa ním často aj rodič, ako je to aj v Imkovom prípade. Ale snažíme sa eliminovať dosah rodiča na dieťa, aby bolo čo najviac samostatné. Pre rodiča, zväčša je to mama, má pobyt  v materskej škole obrovský význam. Môže vidieť, ako s dieťaťom pracujeme, ako reaguje a podľa toho sa mu môže doma ďalej venovať. Ak je Imko chorý alebo je na liečení, jeho mama dostáva od nás materiály, podľa ktorých s ním môže precvičovať rôzne učivo. Dieťa tak neprichádza o možnosť rozvíjať sa. Deficit vedomostí potom nie je taký výrazný, ako keby prišiel napr. po dvoch mesiacoch z liečenia, bez toho, aby sa tam učil.

Je integrácia súčasťou celého pobytu v materskej škole?
Všetky aktivity a formy výchovy obsahujú prvky integrácie. Deťom to už ani nemusíme pripomínať, berú to automaticky. Už to nevnímajú ako zvláštnosť. Tak to bolo aj v prípade Imka, nikto z detí sa nepýtal, prečo nemôže chodiť. A ani nevysmieval. Mali sme a máme deti s telesným, s mentálnym a rečovým postihnutím, autizmom – deťom sa to vysvetlilo a išlo sa ďalej.

Badáte u detí so zdravotnými ťažkosťami pozitívne vplyvy integrácie aj v ich ďalšom zdravotnom vývoji? Potvrdzujú hlásenia od lekárov to, že deťom zaradenie do bežnej materskej školy pomáha?
Pri pohľade na ne sa samotné zdravé deti vyvíjajú pozitívnejším smerom. A na druhej strane, deti s  hendikepom, ako aj ich rodičia, ho postupne prestávajú vnímať.

Takmer každá lekárska správa hovorí o pokroku. Je to hlavne v oblasti psychického vývinu, pozornosti, pamäte. Masáže a cvičenia hrubej motoriky, ktoré si vyžaduje diagnóza detí – to nechávame na odborníkov. Zameriavame sa  na  nácvik grafomotorických zručností, na cvičenia podporujúce vývin pozornosti, pamäte, ale hlavne reči. Naši asistenti dostávajú pokyny, ako majú konkrétne dieťa motivovať, usmerňovať ho ap.

Každé dieťa individuálne začlenené opúšťa našu materskú školu s kompletnými súborom materiálov, aké vyšetrenia podstúpilo, ako sa s ním pracovalo, aké sú odporúčania pre školských špeciálnych pedagógov.

Aká je prognóza v oblasti integrácie vo vašej materskej škole do budúcna?
Dúfam, že to pôjde ďalej aspoň do takej miery ako doposiaľ. Pretože detí, ktoré takúto pomoc potrebujú, je čoraz viac a prichádzajú k nám aj zo širšieho okolia. Všetky musíme prijať také, aké sú a pomôcť im, ako vieme. V tomto nás podporuje a výrazne nám pomáha aj náš zriaďovateľ, mesto Sabinov. Dôležitá je tiež spolupráca so základnou školou, do ktorej sa potom dokážu začleniť.

Sme si však vedomé toho, že integrácia v materskej škole je o niečom inom ako v škole. Tam je to už o vedomostiach, ktoré dieťa kvôli svojmu hendikepu nemusí dokázať spracovať tak, ako to učebný proces vyžaduje. Ale u nás je to založené na zážitkovom učení, na prvých formách získavania sociálnych vzťahov. Ten prvý pocit, že sem patria a dokážu byť úspešní, u nás môžu zažiť.

Zhodnoťte Imkovu adaptáciu medzi deťmi. V čom vy vidíte najväčší úspech?
Spočiatku bol nesmelý, s veľmi pomalým tempom reči a chudobnou slovnou zásobou. Detí sa nebál, no nevedel sa včleniť do kolektívu. No rýchlo sa to začalo meniť. Spočiatku sme sa uňho ani nesnažili o nejaké manuálne aktivity, skôr sme sa zamerali na jeho vzťah k deťom.

Máme skúsenosť s tým, že tieto deti potrebujú zažiť aj pocit úspechu, aby si začali veriť. Práve preto sme založili detský ľudový súbor Čačinka. Mnohé z detí so zdravotným problémom boli spočiatku veľmi neisté a hlavne ich rodičia si neverili. Potrebovali sme ich dostať do popredia. So súborom sme chodili vystupovať na spoločenské podujatia, malo to veľký úspech a deti sa postupne menili, viac si verili. Aj u Imka to bolo tak, dokonca sa v speve našiel a pomohlo mu to aj v reči.

Veľmi rád maľuje. Kto vidí jeho výtvory a netuší, aké má postihnutie, nechce ani veriť, že je to skutočne jeho práca. Mesiacmi nácviku sa zlepšila aj jeho samoobslužná činnosť, prenesie ľahšie predmety, má osvojené základné hygienické návyky, sám sa naje. Pri jeho motorike sa nedá očakávať stopercentnosť v oblasti čistoty. Pravidelným cvičením sa však aj to bude zlepšovať, do akej miery, ukáže čas. Ešte je pred nami kus práce, ale verím, že všetko prinesie svoje ovocie a Imko sa ani v škole nestratí.

Viac sa o Imkovi dozviete z jeho stránky.