Keď učiteľ učí srdcom

Keď učiteľ učí srdcom
10.4.2015 v kategórii Mama, autor Jana Fialová, foto: istockphoto.com

Nie je učiteľ ako učiteľ. Svojho najobľúbenejšieho, ktorý nás sprevádzal detstvom, má v srdci možno každý z nás. Aj jeho posolstvo, myšlienky. A tiež spomienky, ktoré so sebou nesieme až do dospelosti, keď na školu s nostalgiou spomíname. 

Tóna som poznala ako žiaka. Veselého futbalistu, metalistu s prenikavými hnedými očami. Vždy svojského, nebojácneho. Už ako dieťa bol vždy sám sebou a nenechal sa stiahnuť  davmi ani názormi väčšiny. Veľa premýšľal a málo rozprával.  Dnes, aj vďaka nášmu kontaktu prostredníctvom sociálnej siete vidím, že v deťoch, ktoré už deťmi nie sú, zanecháva stopu – tú nezmazateľnú, ktorá ich formovala a ktorá ich detstvo a školské časy spravila krajšími a zaujímavejšími. Vďaka nemu.

Učiteľ, ktorý ctí tradície, nehanbí sa za svoje korene, naopak, má ich vo svojom rodnom kraji hlboko zapustené, priam „nepresaditeľné“ kamkoľvek inde. Učarovalo mu Rusko, ale rodný kraj nevymení za nič. Do práce občas príde v kroji. Organizuje pre deti súťaže, výlety, vedie ich k hudbe, založil školskú rockovú kapelu. Fotí a vystavuje fotografie svojho rodného mesta, ktoré nadovšetko miluje. Hrá v divadle.  Že toto všetko v tele jedného človeka neexistuje? Mýlite sa. Hoci doba je uponáhľaná, hodnoty sú často naopak, ľudia ľudí obchádzajú a toho dobrého je naoko menej ako bývalo, školstvo nie je tým, čím bolo, deti sú vraj iné..., nájdu sa takí, ktorí učia s láskou a práca je pre nich posolstvom. Taký je Tóno Trebuľa - Kečkár.

Kečkár preto, že nielen kroj, ale i „kečky“ (vrkoče) sú jeho typickým znakom.

Vyrastal si v škole, v ktorej si dnes obľúbeným učiteľom. Napadlo ti niekedy, že sa sem raz vrátiš?

Túžil som po tom. Na 1. Základnej škole v Hriňovej som prežil nádherné detské časy. Vyrastal som v období socializmu a ako dieťa som vôkol seba pociťoval dôstojný a pokojný život svojich blízkych. Pri odchode zo ZŠ som si prial stať sa učiteľom zemepisu alebo futbalovým trénerom. Splnili sa obidva sny. Učím na ZŠ geografiu a trénujem futbalistky našej školy. Milujem svoju školu s krásnym zeleným areálom. Čo viac si priať?

Kedy a ako sa v tebe zrodila myšlienka stať sa učiteľom? Schopnosťami a všestrannosťou by si mohol robiť čokoľvek iné...

Učiteľom som chcel byť odmalička. Veľmi ma ovplyvnil slovenský film Vianočné oblátky, kde som priam hltal všetky zážitky dedinského učiteľa, ktorého hral  Dušan Tarageľ, a s touto mierne zidealizovanou predstavou som musel neskôr žiť v realite plnej nespravodlivosti. Rád som od detstva počúval a zaznamenával písomne, zvukovo i fotograficky rozprávania starých ľudí, ich príhody, obdivoval som naše tradície, zvykoslovie, ľudový odev, miloval som osamotené putovania po vlastných nohách alebo na bicykli po okolí, spoznávanie seba samého, neobyčajne obyčajných ľudí Podpoľania, Hriňovej s množstvom lazov. Túlavam sa nádhernými lesmi sopky Poľany.

Si vnímavá, citlivá duša, ktorá hlboko v sebe určite nosí krásne spomienky... Bol v tvojom živote učiteľ, ktorý v tebe zanechal tú nezmazateľnú stopu, niečo, čím ťa nasmeroval, ovplyvnil?

Samozrejme. Rád si s láskou spomínam na moju prvú súdružku učiteľku Máriu Markovú, na školskú maminu – triednu súdružku učiteľku Annu Nociarovú, ktorej ľudskosť ma vždy odzbrojila.

Na strednej škole – gymnáziu – si ma svojou obetavosťou, citlivosťou získala p. učiteľka Anna Michalcová, svojím humorom pretkaným prísnosťou p. učiteľ Hudec a z vysokých škôl s obrovskou vďakou spomínam na skvelého človeka – p. učiteľku Pavlíkovú. Jej patrí veľké ďakujem za jej povzbudenie a prístup k zvedavému lazníckemu chlapcovi spod Poľany. Na Katedre slovanských jazykov som sa cítil ako za štúrovských čias, bol som súčasťou malého sveta, kde to žilo rusofilstvom, slovanstvom.  Z každého zo spomínaných  som si niečo vzácne zobral a rád to využívam v mojej praxi J, v dobrom ma ovplyvnili...

Aj z tvojich fotografií je na prvý pohľad jasné, že sa žiakom venuješ aj mimo školy. Podnikáš výlety, aktivity aj v rámci svojho voľného času, nehľadiac na pracovnú dobu, víkendy či sviatky...

Áno. Učím 15. rok, organizoval som pre deti stovky túr v rámci turistického krúžku Kašupierova topánka po celom Podpoľaní, po všetkých hriňovských lazoch a Veľkej, Malej Fatre, Nízkych Tatrách... Deti vediem k láske k Prírode, k svojmu domovu, k svojim koreňom, predkom. S deťmi z našej školy sme obnovili staré slovanské i kresťanské zvyky, z ktorých niektoré udržujeme priamo na škole, napr. Vynášanie Moreny, Čarovanie na Ondreja, Chodenie Luciek... a niektoré sa udržiavajú priamo na lazoch – Chodenie s vieškou, Chodenie s hadom,  Dorotáši, Traja králi...

Ako sa ti darí snúbiť modernú dobu s tradíciami, motivovať žiakov, vzbudiť záujem?

Staré známe hovorí, že deti sú ako špongia. Až v dospelosti pochopia dôležitosť vlastných koreňov, ale musia ich poznať. Gumovanie mozgov vďaka TV Narkóza, TV Hnoj ..., prehnaná informatizácia všetkého zabíja naše pôvodné bohatstvo, ktoré je v dnešnej dobe potláčané amerikanizáciou a globalizáciou. Treba ich naviesť  späť na cestu našich predkov.

Blízko máš i k hudbe, divadlu, fotografii – opäť aj „vo výkone“ povolania...

V hudobnom krúžku roky vypomáham v školskej skupine Školský park kolegovi Dušanovi Dymovi, kde hrám na bicích nástrojoch – bicie, cajon, perkusie. Spievali a hrali s nami na školských i mestských akciách mnohí dnešní i bývalí žiaci našej školy. Niektorí pokračujú v hudobnom vzdelaní, dokonca s niektorými sme spolu hrali v úspešnej grunge - rockovej skupine School Park. V Hriňovskom divadle, pri ktorého zrode som pred 15 rokmi stál, sa vystriedalo niekoľko bývalých žiakov našej školy, ktorých sme divadelnými hrami (napr.  Jááánošííík, Bátoryčka od S. Štepku, Truhla, Pytačky...) inšpirovali a povzbudili na ich umeleckej dráhe. Ako fotograf som svojou fotografickou tvorbou (fotografiami ľudí a prírody Podpoľania) určite potešil tisícky ľudí a v dobrom ovplyvnil i mnohých našich žiakov.

Záber toho, čomu sa venuješ, je naozaj rôznorodý. Čo ťa napĺňa najviac?

Ako sa deň strieda s nocou, i ja mám určité umelecké obdobia, keď ma napĺňa niečo viac. Venujem tomu viac energie, času, hoci mnohé z mojich aktivít sa nevylučujú, ba priam sa dotýkajú a prelínajú, čo je úžasné – poloprofesionálne fotografovanie, turistika, divadlo, hudba, futbal...

Mal si niekedy problémy pre svoj, v súčasnom školstve naozaj netradičný prístup k výučbe, k žiakom?

Sme na Slovensku. Samozrejme, že mal. „Vďaka“ mojim slovanským, ľavicovým a proticirkevným názorom som napádaný najmä politickými pokrytcami v našom lazníckom mestečku. Cťou mi je nosiť dlhé vlasy, srdcom som rodoľub, Slovan, Podpoľanec, Hriňovčan, metalista...

Asi to nebolo jednoduché, zvlášť v malom meste...

V začiatkoch to boli divné pohľady a poznámky na môj výzor a odievanie. Rád nosím ľudový odev, tričká vlastnej výroby alebo také, ktorými vyjadrím svoj momentálny postoj, pocit. Častokrát  vyučujem v našom prekrásnom podpolianskom kroji so 4 zapletenými vrkočmi – kečkami. Tí, ktorí chceli, ma časom spoznali a pochopili, že som pre deti menšie nebezpečenstvo ako „kravatoví ujovia“ a  berú ma tak, že prinášam deťom obohacujúci pohľad na minulosť, predkov, svoj domov.

Mal si niekedy chuť zavesiť svoje povolanie „na klinec“?

Mal som stavy nechute, som len človek. Netýkalo sa to však práce s deťmi, ktorú mám rád, pri ktorej mentálne nestarnete, ale dotýkalo sa to malomeštiackej pokryteckej mašinérie navôkol. Nepodarilo sa im to, ba naopak. Zocelilo ma to a utvrdilo v mojich názoroch.

Ako ťa vnímajú rodičia detí?

Myslím, že väčšina je spokojných, potvrdzuje to množstvo pochvalných slov na papieri, na internete alebo verbálne niekde na ulici, v obchode, v divadle, v mestečku, na lazoch... Moju nadštandartnú  prácu pre mesto, školu, deti, ocenilo cenou i mesto Hriňová atď.  Nájdu sa však i úzkoprsí, ktorí bodajú poza chrbát, ale im sa to vráti,  cez vlastné deti...

Väčšina z nich sú možno tvoji rovesníci, kamaráti. Sú i takí, ktorí si vyslovene želajú teba ako učiteľa pre svoje dieťa?

Na našej škole učím takmer v každej triede 2. stupňa, popri tom vediem turistický krúžok, futbalový krúžok dievčat, som súčasťou zvykoslovných, umeleckých, športových, dobročinných akcií, takže ich želania sa určite splnia. :)

Dievčatá a futbal. Ako ti napadlo spraviť dievčenské futbalové družstvo?

Milujem futbal – hru, ktorá spája celý svet. Potrebujete len loptu a môžete kdekoľvek hrať.  V roku 2006 som videl zápasy ženských MS vo futbale. Ženský futbal ma veľmi zaujal a tak mi napadlo, že sa pokúsim usmerniť nevyužitý potenciál šikovných dievčat na našej škole. Začínali sme s jednou loptou s roztrhanými rozlišovákmi. Z roka na rok sa dievčatá zlepšovali, bojovali, snažili, poctivo na sebe pracovali, trénovali v rôznych poveternostných podmienkach a výsledky sa dostavili. Stala sa z nás obávaná dievčenská futbalová veľmoc.

Na aké úspechy môžete byť hrdí?

S pravidelnosťou vyhrávame okresné kolá  v malom i veľkom futbale v okrese Detva, darí sa nám aj v regionálnych a krajských kolách. V roku 2011 sa skvelej partii dievčat našej 1. ZŠ Hriňová podaril husársky kúsok. Po mnohých víťazstvách a bojovných výkonoch so srdcom sme sa stali Majsterkami Slovenska v malom futbale žiačok ZŠ tzv. Jednota Cup!  V súčasnosti máme 15 lôpt,  vlastné futbalové dresy, trenírky, štulcne. Krúžok  je obľúbený, navštevujú ho ďalšie šikovné dievčatá, ktoré sa chcú zlepšovať a dokázať niečo sebe, rodine, škole i mestu.

Lásku a pozornosť venuješ desiatkam detí. Chcel by si už aj svoje vlastné?  

15 aktívnych rokov som dobrovoľne prežil životom pre „cudzie“ deti, pre „cudzích“ ľudí v Hriňovej a okolí. Neľutujem, množstvo zážitkov mi zostane v srdci, no niekedy sa zamýšľam nad letiacim časom, ktorý dobehne každého človeka. Uvedomil som sa, myslím konečne aj na seba... Som rád, že s priateľkou Dankou sme na jednej vlnovej dĺžke. Radi by sme mali vlastnú rodinu.

Rodný kraj – milovaný. Je miesto, na ktorom by si chcel žiť, keby si nebol tam, kde si?

Nie, precestoval som sám s batohom niektoré časti sveta (Rusko, Škótsko, Srbsko...). Len som sa utvrdil v názore, že môj domov je jedine pod sopkou Poľanou, na hriňovských lazoch. Nedokázal by som žiť niekde inde. Zvädol by som ako presadený kvet, hoci domov si vytvoríte kdekoľvek, no ten v srdci, ten neoklamete a nosíte si ho v ňom až do smrti. O týchto myšlienkach som napísal i Vyznanie domovu...

Je povolanie, ktoré by si rád robil, keby si nebol tým, čím si?

Nepremýšľal som nad tým, lebo povolanie učiteľa ma napĺňa. Mrzí ma však, že v dnešnej „demokratickej“ spoločnosti sa dehonestuje toto dôležité povolanie a z učiteľov sa na školách stávajú byrokratickí úradníci, pokladníci, ochrankári,  SBS-kari, zeleninári, psychológovia, lekári prvej pomoci, predajcovia, manažéri... – a pokoj, čas pre to hlavné – výuku, živý kontakt s deťmi je potláčaný do úzadia...
Na škodu všetkých!

http://keckar.rajce.idnes.cz/