Keď MY nerovná sa JA a TY
Kamilin príbeh je o šťastí, sklamaní a opäť o šťastí, hoci v inej podobe...
„Keby som čítala príbeh podobný tomu môjho v nejakej romantickej knižke, asi by som si vydýchla, že mne sa také niečo nemôže stať, ale stalo sa...“
Kamilin príbeh je o šťastí, sklamaní a opäť o šťastí, hoci v inej podobe...
„S priateľom sme boli nerozlučná dvojka už od strednej školy...“
Ešte predtým, než nás „osud“ dal dokopy, sme „sa vnímali“, keďže obaja žijeme v malom meste. Na strednej škole naše sympatie postupne prerástli do lásky ako „trám“. Každý bral ako samozrejmosť, že my patríme k sebe. Hoci s pubertou a dospievaním mala aj naša láska svoje trhliny.
Na stužkovej sme boli asi najzamilovanejšia dvojica. Mali sme veľké plány – zmaturovať a hor sa do sveta! Spolu sme sa učili na maturity, deň po dni za sebou aj odmaturovali. Vysoká škola nás nelákala. Naši rodičia nemali peňazí nazvyš a my sme chceli byť nezávislí – doslova. A tak sme sa ešte pred skončením školy začali pozerať po inzerátoch, ponúkajúcich prácu v zahraničí.
„Taliansko, Španielsko alebo radšej Anglicko či Írsko? Čakal na nás celý svet...“
Chceli sme ísť do tepla a tak vyhral – Cyprus. Ostrov, more, ďaleko od Slovenska – samé superlatívy... Mne, ako neskonalej romantičke, sa strašne páčilo, že Cyprus je ostrov lásky. Aspoň tak ho predstavovali bedekre. Vraj, bohyňa lásky a krásy, Afrodita, povstala z morskej peny na pobreží Cypru, a vtedy celý ostrov ožil. Keby som len vtedy tušila, že život nie je bájka, ale je oveľa, oveľa komplikovanejší...
Cez agentúru sme si našli miesto v penzióne, vybavili letenky a všetky potrebné papiere. Obaja sme svojich rodičov postavili pred hotovú vec dva dni pred odletom. Boli v šoku, veď ktorý rodič by nebol... Ale ani ich namietanie na náš vek (ja som „už“ mala 18 a Peter 19), neskúsenosť a strach o nás nepomohli. Boli sme zaťatí ako mulice... Keďže sme popri škole obaja brigádovali v pizzérii, niečo sme si našetrili a mali sme aj, podľa nás, obrovské skúsenosti. Rodičia nám teda, s ťažkým srdcom, dali peniaze navyše, aby sme sa v tom ďalekom svete nestratili a požehnanie ako bonus k tomu...
„Cieľ bol jasný – zarobiť si na svadbu, na byt a vrátiť sa domov...“
Ubytovanie a tiež stravu sme mali zabezpečené v penzióne, kde sme mali pracovať. Peter mal robiť ako čašník, ja ako chyžná. Mali sme obrovské šťastie, že sa nám vyhli problémy, o ktorých často hlásia v televíznych novinách, ako sa ľudia dajú oklamať agentúrou. My sme po príchode na miesto zistili, že to vyzerá všetko seriózne.
Jasné, boli trochu rozpory v kolektíve, keďže sme boli prišelci, ale personál, ktorý tvorili najmä mladí z Ukrajiny a Poľska, nás rýchlo prijal medzi seba. A tak sme začali žiť svoj sen. Práca, občas nejaká párty, vylihovanie na pláži, kúpanie sa v mori a práca. Tak dookola. Po trištvrte roku sme penzión vymenili za nóbl reštauráciu vo väčšom meste a užívali sme si zarobené peniaze.
„Ani neviem ako – prešli tri roky.“
Za ten čas sme boli doma asi trikrát. Čím sme však boli na Cypre dlhšie, tým sa mi za domovom i rodinou viac cnelo. Obe moje staršie sestry mali už rodiny, cez sviatky u nás bolo plno, netere a synovci od bábätka až po školákov, dom plný smiechu.
Asi som starla, alebo čo, ale postupne ma to na Cypre prestávalo baviť. Moja nechuť z toho všetkého sa postupne vkrádala aj do vzťahu s Petrom. Prestával ma chápať. On si chcel užívať, behať z jednej párty na druhú, ja som chcela viac šetriť. Ja som chcela častejšie cestovať domov, on o tom nechcel ani počuť. Navyše, už ma nebavilo robiť „slúžku“. Keď sa podnapití ruskí turisti či iní zbohatlíci opíjali a dovoľovali si na personál stále viac. Často som sa cítila ako handra...
„A vtedy sa to stalo...“
V jedno ráno som zistila, že som tehotná. Už pár dní, keďže mi „to“ meškalo, som mala podozrenie. No s Petrom sme boli akurát vo „vojnovom stave“, tak som si to možné sladké tajomstvo užívala radšej sama. Večer predtým som si však kúpila tehotenský test a keď som si ho ráno, s chvejúcimi sa prstami, robila, verila som, vedela som, že to tam bude. A boli tam – dve čiarky nádeje...
„Ten tehotenský test bol mojou vstupenkou do nového života. Môj lístok šťasteny!“
Verila som, že Peter to tak bude vnímať tiež. Ale, pod ťarchou posledných mesiacov, keď sme obaja žili akoby iba paralelne vedľa seba, som sa bála, či jeho radosť bude ako moja. Či to pochopí, prijme... Či sa vrátime domov...
Keď som mu večer oznámila, že čakám dieťa, jeho dieťa, iba na mňa vytreštil oči. „To nemyslíš vážne?“ Bola to dlhá noc, každý „mlel“ to svoje. Chúďa to dieťa vo mne. Ešte že nič nepočulo... O druhej ráno buchol dverami a nebolo ho. Ja som do rána rozmýšľala, čo ďalej. Vedela som, že na Cypre viac nechcem a ani nemôžem ostať. Každý deň mi bolo čoraz horšie, prácu som prestávala zvládať, čo sa manažérovi prestávalo páčiť. Smer – domov bol jasný.
"Zbalila som sa, zohnala lístok domov a kým nastal čas môjho odchodu, strávila som ho u kamošky."
„Nádejného otecka“ som už nemohla ani vidieť... V tie dni mi všetky spomienky na náš predošlý spoločný život prekrývala veta mojej mamy, ktorú často hovorievala: „Nikdy nevieš, čo sa ti z chlapa vykľuje...“ V jednu chvíľu som plakala a pýtala sa sama seba, s kým som to za tie roky žila a v druhú chvíľu som si hladkala bruško a vravela tomu „drobátku vo mne“, že sa nemusí báť, že si ho nedám. Že ho ochránim.
„Keď sa stane niečo zlé, máš tri možnosti. Môže ťa to zmeniť, môže ťa to zničiť alebo ťa to môže posilniť...“
Aj to vravela moja múdra mama. Ale až tam, ďaleko od domova, som jej v mnohých veciach dala za pravdu. V jednu chvíľu som sa cítila ako superžena. Dieťa vo mne a ten pocit, že budem matkou, že bojujem za dvoch, mi dodávali obrovskú silu. Na druhej strane však bol strach. Peter bol roky mojou súčasťou. Ja som už ani nedokázala rozmýšľať ako „ja“. Doposiaľ bolo vždy iba „my“.
„Postupne som si však uvedomila, že to „my“ bude stále. Len „protagonisti“ príbehu sa menia. Už nebude Peter a ja, ale naše, teda MOJE dieťa a ja.“
Rodičia ma prijali späť. A nielen to, rešpektovali, že sa o Petrovi nechcem baviť, že ho vypúšťam zo svojho života, tak, ako vypustil on mňa, teda nás... Netuší o tom, že som celý čas do pôrodu strávila na rizikovom. Stres z toho všetkého a ktovie čo ešte spôsobili, že som trikrát krvácala. Do toho sa dieťa vyvíjalo akosi pomalšie. Každá kontrola u gynekológa bola pre mňa obrovským balvanom strachu.
A malý akoby to bol tušil... Narodil sa v 34. týždni. Moje predčasniatko. Ráno mi odtiekla plodová voda a potom si už pamätám iba obrovský strach a moju mamu, ktorá ma držala za ruku v sanitke.
„Šesť týždňov strávil môj Marko v nemocnici.“
Keď som sa naňho chodila pozerať do inkubátora, slzy mi tiekli prúdom. Nosievala som mu odsaté mlieko, neskôr som ho klokankovala a dúfala, že jeho priskorý príchod nezanechá nejaké vážne následky. Lekári boli v prognózach opatrní. „Nikdy neviete, musíte len čakať a dúfať,“ hovorievali mi.
So ženami, ktoré mali so svojimi detičkami podobné osudy, sme plakali na nemocničnej izbe. Spolu sme sa utešovali, spolu sme dúfali, že naše deti „to dajú“.
Ale ako to už chodí, nešťastie nechodí po horách. A bolo hlúpe myslieť si, že ja som si svoju životnú dávku (ne)šťastia už vybrala s Petrom. Vtedy na Cypre... Kdeže. Marko mal krvácanie do mozgu a poškodený zrak a tak nás čakali operácie... Ten strach, keď nemôžete nič urobiť, iba čakať. Keď nepríde muž, aby vás pritúlil a povedal, že všetko bude dobré. Že ste na to dvaja, že to zvládnete...
Ale, našťastie, Marko je bojovník – tuším po mne, a tak to nevzdal. A ja s ním.
„Dnes má moje šťastie dva roky a ja viem, že som sa rozhodla správne.“
Naše prvé mesiace boli síce trochu náročnejšie, ale zvládli sme to. Kontroly u neurológa, očného a mnohé ďalšie sa už pre nás stali bežnou rutinou. Rovnako ako cvičenie Vojtovou metódou, ktoré Markovi veľmi pomohlo, hoci nás to oboch stálo veľa sĺz. Ale asi práve cez tie slzy som sa najviac stávala mamou... Lebo som vedela, že toto trápenie má zmysel.
Každý úsmev môjho syna mi pripomína jeho otca. Roky, ktoré sme spolu prežili. No napriek tomu vnímam Marka ako nového človeka, nie ako kópiu niekoho, kto ma zranil, odmietol, zavrhol. Marko je originál, najúžasnejší originál na svete.
Peter sa mi od môjho odchodu neozval... Je mi to jedno, mám rodinu, na ktorú sa môžem spoľahnúť a ktorá mi pomôže, kým sa po rodičovskej dovolenke opäť postavím na nohy a nájdem si prácu. Tu – na Slovensku. Život vonku som už skúsila a napriek vyššiemu zárobku mi strata kontaktov s rodinou a istoty nestála za to. Som rada, že som sa rozhodla pre dieťa. Že ho mám. Že som mama, hoci momentálna sama... Ale nie, veď mám predsa svoj malý poklad!
Kamila
Môže vás zaujímať:
(Ne)sloboda slobodných mamičiek
„Že budem slobodná matka, bolo mojím vlastným rozhodnutím.“