Generačný rozdiel

To najdôležitejšie a najkrajšie na vzťahu dieťa a rodič je v pochopení, že žiaden generačný rozdiel vlastne neexistuje.

Hneď po narodení nám dieťa prináša tú najväčšiu radosť. Dlhých 9 mesiacov čakáme na svoje vytúžené bábätko – aké len bude, či bude zdravé, na koho sa bude podobať, vymýšľame mu meno, dokonca máme aj profesiu, čo bude robiť a po kom bude krásne, po kom múdre, po kom šikovné...

Tu by som sa chcela pozastaviť. Radosť z narodenia nášho potomka je naozaj na mieste, len skúsme mu neprogramovať svoje – naše nesplnené ideály, nesplnené sny a neuskutočnené plány. Berme ho ako osobnosť, ktorá si bude formovať svoje vlastné priania, túžby a profesiu, na ktorú bude mať naozaj talent!

Je veľmi veľa ľudí, ktorým bolo odopreté práve milovanými rodičmi študovať na čo naozaj mali, robiť čo naozaj chceli a tak nemali možnosť naplniť svoje talenty.
Je mnoho nešťastných ľudí, ktorí vďaka výchove nenadobudli sebavedomie, lebo boli podľa výrokov svojich najbližších - hlúpi po otcovi, či mame.

Povieme to možno len tak, keď sme nahnevaní, ale na dieťa to má veľký vplyv. Nie každé je rovnako citlivé, jedno menej, iné viac. Veľa adolescentov práve vďaka rodinnému zázemiu plače po nociach do vankúša. Mnoho rodičov si neuvedomuje, ako ďaleko môžu vo svojich výrazoch a tvrdeniach zájsť. Tým pádom, ani nemajú poňatia o tom, že ich dieťa je nešťastné.

S nedostatkom času a nepochopením vlastného dieťaťa prichádza k odcudzeniu a z onej nádhernej udalosti – narodenia voňavého uzlíčka, pekne postupne príde k nepochopeniu, nešťastiu a ľahostajnosti z oboch strán. Tento stav si odôvodníme tvrdením: aký to bol poslušný chlapec, dievča a čo z neho vyrástlo...

Zamyslime sa na chvíľu, kedy sme sa naposledy naozaj bez zhonu a v kľude rozprávali s našim dieťaťom, ale tak , že sme ho v pohode, bez známky poháňania vypočuli a dali aj odpoveď. Kedy sme si spoločne vyšli na vychádzku? Nie do hypermarketu, ale do prírody. Ktoré objatie bolo naozaj zo srdca? Ktorý deň bol relaxom pre celú rodinu, bez príkazov, upratovania, dirigovania a poúčania? Kedy sme sa namiesto vysávania spoločne bláznili či spievali? Každý deň by mal byť jedinečný, lebo stereotyp príkazov a zákazov nikam nevedie.

Pozrime sa na našu ratolesť ako na seberovného partnera a zistíme, že sa môžeme aj my niečomu priučiť. Je to detská úprimnosť, hravosť, radosť zo života, zmysel pre spravodlivosť. Deti ľúbia celou bytosťou a to isté čakajú aj od nás dospelých. Detská krehká dušička čaká na láskavé slová, pohladenie a rešpektovanie osobnosti. Čaká na porozumenie zo strany blízkych, aj keď nie je tak šikovné, ako si to prajú rodičia, aj keď sa vymyká z normy (zase len podľa najbližších), aj keď nemá talent na jazyky a nebude právnikom alebo manažérom.

Sme jedineční aj keď s učňovkou. To najdôležitejšie a najkrajšie na vzťahu dieťa a rodič je v pochopení, že žiaden generačný rozdiel vlastne neexistuje. Ak to naozaj v sebe nájdeme a aj to zrealizujeme, máme my rodičia aj naše deti vyhrané! Radostne, s prirodzenou autoritou múdreho a láskavého otca či mamy prevedieme svoje deti od narodenia, cez detstvo, adolescenciu k dospelosti.

A nezabúdajme, že človek v každom veku sa rád vracia do detských čias. Tak nech tie spomienky stoja za to!