Fotografia trochu inak

10.6.2008 v kategórii Mama, autor Eliška Pravdová, foto: istockphoto.com

Rozhovor s fotografkou, ktorá čaro fotiek posunula ďalej ako je zaužívané.

Niektorí ľudia majú talent urobiť aj zo zdanlivo obyčajných vecí niečo výnimočné. Jednou z nich je aj Mgr. art. Soňa Sadloňová, profesionálna fotografka. Ako sa k fotografii dostala, ako zvláda prácu a rodinu a čo ju na fotení baví, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

V tejto neľahkej dobe sa venujete fotografii, čo je zrejme pre ženu na materskej náročné...

Aby som stihla všetko, čo chcem, deň by musel mať najmenej 50 hodín. Pre mňa je fotografia prácou, záľubou a relaxom, ale teraz keď sú pre mňa prvoradé deti a popri týchto radostiach a starostiach nestíham voľnú fotografickú tvorbu, z mamičkovského stereotypu si oddýchnem aj pri profesionálnej fotografii. Najviac ma bavia zákazky na veľkoformátové fotografie do interiérov – kde mám možnosť využiť svoje voľné fotografie a posunúť ich do roviny interiérových doplnkov. Rada fotografujem aj detské portréty, ktoré potom spájam s kresbičkami portrétovaných.

Kedy ste vlastne prvýkrát „pričuchli“ k fotografii a zistili, že je tým, čomu sa chcete venovať?

V našom byte sa pravidelne kúpeľňa menila na fotokomoru (tatkovou záľubou bola fotografia) a ako každé zvedavé dieťa aj mňa zaujímalo, čo sa v tom tajomnom priestore deje a bol to pre mňa zázrak, keď sa vo vývojke na bielom papieri pomaly vynárala fotografia. Keď som bola staršia, prehrabávala som sa raz doma v starých veciach a našla som tatkove fotky. Zaujali ma hlavne rôzne špeciálne techniky, ktoré vytváral v tmavej komore a tak som sa ho popýtala ako sa čo robí, vytiahla som zväčšovák, prerobila zas kúpeľňu na fotokomoru a už som odtiaľ tak ľahko nevyliezla.  Začala som chodiť na fotokrúžok, posielať fotky do rôznych súťaží....a ked som si mala vybrať vysokú školu, nenapadlo ma nič iné len VŠVU – odbor fotografia (vtedy – Katedra vizuálnych médií).

Síce som veľmi neverila, že by ma mohli zobrať na výtvarnú školu, keďže v kreslení som moc nevynikala a brali len 6 ľudí z asi 100 prihlásených, ale povedala som si, že za pokus to stojí. A nakoniec som bola prekvapená, keď som sa našla na zozname medzi prijatými.

Ste fotografka, ktorá veľkoformátovú fotografiu posunula určitým spôsobom na úroveň interiérového dizajnu, keďže fotky sa stávajú súčasťou šatníkových skríň, stien, chladničky a podobne. Ako vznikol tento nápad?

K posunu od fotografie k interiérovému dizajnu ma priviedol môj tatko – architekt, ktorý mal nápad riešiť plochu šatníkových posuvných dverí práve výtvarnou fotografiou. Už počas môjho štúdia na VŠVU mi dával konkrétne zákazky, kde som mala možnosť najskôr vyriešiť návrh, zakomponovanie mojej fotografie do jeho interiérových vizualizácií a následne po odsúhlasení klientmi tieto nápady aj zrealizovať.

Veľkoformátové fotografie dnes robím výhradne technikou digitálnej tlače a fotokomoru som zamenila za počítač a už by ma do nej tak ľahko nikto nedostal – možno o pár rokov keď budem chcieť mojim deťom ukázať stratené čaro tmavej komory a fotky vynárajúcej sa vo vývojke pri zelenom svetle, potlačím na chvíľu môj odpor ku všetkej chémii a zmením zas kúpeľňu na fotokomoru, aby to zažili aj oni – myslím, že to stojí za to.

Je pre ženu ťažšie presadiť sa ako fotografka alebo len zbytočne používam zaužívané klišé o mužských a ženských povolaniach?

Neviem, zatiaľ som nad tým nerozmýšľala, ale je pravda, že som sa ešte ani nejak  zvlášť nesnažila presadiť sa, čo prišlo to som robila a aj to tak doteraz robím. Posledné štyri roky, keď som  s deťmi mi vyhovovalo, že práce nebolo až toľko, že by mi bránila byť s deťmi, ktoré sú pre mňa teraz najdôležitejšie – aby som mala čas na výlety s nimi, každodenné varenie zdravého jedla a na všetko čo k tomu patrí.   

Z druhej strany som zas rada, že po celý čas nejaká tá práca bola, lebo inak by ten kolotoč bol pre mňa na zbláznenie. To že som žena, pri práci cítim skôr v praktických veciach – ako tehotná som nemohla na fotenia nosiť ťažké kufre s technikou, vždy som musela mať nejakého asistenta. Bojím sa ísť sama v noci niekde do prírody, alebo na ulicu fotiť nočné zábery, ktoré k svojej voľnej tvorbe potrebujem – takže som vždy od niekoho závislá a to je to, čo mi vadí ,a čo by odpadlo, keby som bola muž.

Vyštudovali ste VŠVU, to akoby predznačovalo, že sa najskôr budete venovať tvorbe, kariére a až potom kdesi-čosi ako rodina, deti...

U mňa to išlo skôr prirodzene a akosi podvedome. Počas štúdia na VŠVU a po skončení školy som vôbec nerozmýšľala nad tým či je pre mňa prvoradá kariéra, alebo rodina. Zákazky som už mala aj počas štúdia, pracovala som aj pre časopisy o bývaní ako fotografka architektúry a interiérov. Keď som skončila školu, môj, mal už pred sebou tiež len posledný ročník rovnakej školy – odbor – priemyselný design. A tak nebola žiadna prekážka mať spolu dieťa, ale vôbec sme o tom vtedy nerozmýšľali, jednoducho sme to nechali na náhodu. A keď sa na teste ukázali dve čiarky tak nás to prekvapilo a zároveň potešilo.

Počas tehotenstva som naďalej pracovala pre spomínané časopisy – skoro až do pôrodu som fotievala byty a domy na Slovensku a v Čechách. Čo sa týka voľnej tvorby robila som s bývalými spolužiačkami projekt na spoločnú výstavu v Prahe. Ďalej som robila návrh na plagát pre  Mesiac Fotografie a dostala som aj ponuku urobiť výstavu v rámci mesiaca foto vo Viedni. Ponuky som prijala a nerozmýšľala som moc nad tým , že v čase konania výstav bude mať moje bábo asi 3 mesiace a ani ma nenapadlo, že vizuál na plagát budem do tlače posielať pomaly z pôrodnice. Počas tehotenstva som študovala kopu starých čísiel všetkých možných mamičkovských časopisov, knižky o prirodzenom pôrode, o pôrodoch do vody, prirodzenej výžive matky a dieťaťa, všetky možné informácie o dojčení.

Po zvažovaní rôznych možností rodiť buď v Čechách, Banskej Štiavnici, alebo v Topoľčanoch do vody, som sa rozhodla pre Topoľčany. A Tomáško, ktorý mal byť podľa ultrazvukov Lenka sa narodil deň po tatinkovej promócii, na ktorej som ešte bola s obrovským bruchom, po  asi 3 – hodinovom pôrode do topoľčianskej vane. Pôrod bol pre nás naozaj perfektný zážitok.

Po návrate domov mi veľa pomáhal manžel aj rodičia a tak som sa mohla venovať celodennému dojčeniu a prebaľovaniu. Vďaka môjmu skvelému mužíčkovi, ktorý odkočíkoval fotenia môjho nového súboru na výstavu v Prahe sa mi aj toto podarilo uskutočniť a na vernisáži som bola s pricucnutým bábätkom v klokanke asi 15 minút, ale predsa. A dokonca sme spolu zvládli nainštalovať aj Viedeň za čo vďačím tiež celej mojej rodinke.

Rovnako podvedome sme neplánovane„naplánovali“ aj druhé bábätko. Tomáška som dojčila skoro až do pôrodu. Počas druhého tehotenstva som tiež pracovala pre časopis, a robila som aj na realizáciach veľkoformátových fotiek na šatníky. Na fotenia sme chodili všetci.  Šimonko sa narodil v tej istej pôrodnici, do tej istej vane, ale pôrod bol ešte o polovicu ľahší a kratší. Hneď ako sme prišli z pôrodnice domov, robila som fotky malého Šimonka do VIP izby topoľčianskeho šestonedelia. S dvomi deťúrencami sa už moja voľná tvorba kvôli nedostatku času a financií zvládať nedala, ale myslím, že to počká a už o chvíľu príde čas keď sa k nej spolu s deťmi a novou inšpiráciou vrátim, len sa na to musím vyspať – od narodenia detí som ešte celú noc neprespala.

Zdá sa, že vám sa spojenie práca – tvorba – rodina podarilo skĺbiť... ako to zvládate?

Zvládame to všelijako chaoticky. U nás sa to dá aj vďaka tomu, že sme s mojím mužom na všetko dvaja. Na prácu aj na deti. Nie sme model rodiny, kde muž zarába a dennodenne chodí do práce a na život s rodinou mu neostáva veľa času. Manžel je tiež umelcom v slobodnom povolaní. Nemáme to rozdelené – kto má práve robotu, ten pracuje. Keď má manžel sochársku prácu a ja akurát prácu nemám, ideme na chalupu na lazy, manžel tam pracuje a ja s deťmi chodím na výlety.  Keď akurát nemáme prácu ani jeden - na jeseň púšťame šarkany, chodíme na bicyklové výlety, v zime na chalupu, na jar do lesa na cesnačku, v lete na jazerá a dovolenku trávime v stane pri mori na Sardínii, alebo v Chorvátsku.

Varím ja, pretože mi záleží na tom aby mali deti dennodenne čerstvé zdravé jedlo  – keď pracujem doma za počítačom dá sa to stíhať, ale v prípade nutnosti dokáže jednoduchšie jedlá aj manžel (ale v tých všetkých mojich bio – obilninách sa veru nevyzná). Pozitívum takéhoto spôsobu života vidím v tom, že sa obidvaja maximálne venujeme deťom, chodíme často na spoločné výlety, vymýšľame deťom tvorivú zábavu a myslím, že náš život nie je tak stereotypný. Viac času na seba, na tvorbu a na pobyt v prírode máme aj vďaka tomu, že v našom byte chýba televízor s množstvom programov, ktoré v mnohých rodinách diktujú rytmus života.

Negatívum je v tom, že nemáme žiadny stabilný príjem a teda s financiami je to niekedy u nás dosť veselé. A ani vyupratovaný byt a vyžehlené oblečenie u nás nehľadajte.

Nedávno sme mali v časopise MAMA a ja rozhovor s českou fotografkou Sárou Saudkovou, vravela v ňom, že jej deti sú na fotografovanie zvyknuté a len čo chytí fotoaparát do ruky, už aj sú pred ním. Je to tak aj u vás?

Áno, dokonca presne tak – keď som ten článok čítala tak som sa dosť nasmiala – akoby hovorila o mojich deťoch. Raz bola u nás kamarátka so svojim 2 ročným synčekom, povedali sme si, že detičky spolu nafotíme. Ešte som len vybalovala svetlá a moji čertíci už boli obidvaja povyzliekaný dohola. A veľakrát sa mi fotiť ani nechce a oni sami ma donútia vytiahnuť foťák.

Najmä vďaka „digitálu“ si veľa ľudí myslí, že vie fotiť. Dali by ste im nejaké rady, ako urobiť skutočne dobrú fotku?

Fotiť veľa, v nezvyčajných – obyčajných dennodenných okamihoch, práve vtedy keď nás ani nenapadne vytiahnuť foťák a keď sú deti najprirodzenejšie. Fotiť detailnejšie zábery bez zbytočných rušivých prvkov okolia. Všímať si svetlo, využívať zneostrenie pozadia, ale o tom nemusím hovoriť, na to je veľa príručiek „ako fotografovať“. Ja by som skôr odkázala: Tešte sa z deťúreniec, aj z fotenia. Nechajte sa uniesť predstavami a krásnymi detskými očkami a potom určite vyčaríte aj skutočne dobrú fotku.