„Dovolenka“

11.3.2010 v kategórii Mama, autor Aida Kuglerová, foto: istockphoto.com

Človek, ktorý nazval 3 roky intenzívnej starostlivosti o dieťa ako materská dovolenka musel byť veľký ironik a evidentne nemal o fungovaní domácnosti ani potuchy.

Človek, ktorý nazval 3 roky intenzívnej starostlivosti o dieťa ako materská dovolenka musel byť veľký ironik a evidentne nemal o fungovaní domácnosti ani potuchy. Viem, že o tejto téme sa už popísalo veľa, ale nedá mi aby som sa nepridala.

Každá žena, ktorá má aspoň jedno dieťa vie čom hovorím. Raz za čas príde deň keď máte všetkého plné zuby, hneváte sa na celý svet a najradšej by ste sa zaryli pod zem ako krtko a dali si pauzu, ale to  vôbec  nemá vplyv na vašu bezhraničnú lásku voči vašej ratolesti.

Samozrejme, že materská dovolenka má aj svoje svetlé „dovolenkové“ stránky. Keď v treskúcej zime stojím pri okne v pyžamku s teplým čajom a pozerám na ľudských snehuliakov čakajúcich na autobus lebo musia do práce a školy, tak som rada, že nemusím do tej zimy  (ale nič v zlom, veď onedlho ma to čaká tiež). Môžem si poobede pospať s teplučkým klbkom šťastia, ktoré ma následne vybozkáva a v očiach má nezištnú lásku. Môžem sa prechádzať v parku kedy sa mi zachce  a chytať na líca prvé jarné lúče. A najväčší dôvod je samozrejme, že som na materskej vedome s mojím vytúženým dieťatkom a teším sa zo života aj cez jeho úprimné detské očičká.  Ale aj tak naozaj príde deň, keď tento čas najviac nenávidíte pod názvom „dovolenka“.

Takýto čas nastáva, keď sa mi nič nedarí viac dní po sebe. Pár príkladov: malý princ sa hneď ráno  preciká až na obliečky, následne holý utečie do obývačky, kde so stoickým pokojom ociká koberec, lebo ja - nešikovná matka, nereagujem dosť rýchlo. Na raňajky si prosí chrumky s mliečkom, ale keďže sme vo fáze všetko JA ŠÁM tak skončí polovica na zemi, štvrtina na tričku (podbradník zostáva zázrakom čistý) a z tej zvyšnej štvrtiny sa akože najedol. Ale to všetko nevadí, lebo veď čo človek nespraví pre dieťa, aby sa to naučilo samo.

V celom parku je len jediná mláka, tak prečo by sa princ nepotkol a nepadol celý do nej? Samozrejme som na vine ja, lebo som stála „až“ päť krokov od neho. Keďže je chladný január, tak ozlomkrky bežím domov, aby moje dieťa nedostalo zápal pľúc, to že ho dostanem ja je predsa vedľajšie.

Sú dni keď sa malý princ zahrá úplne sám aj pol hodinu, a to už je dosť času na základnú prípravu obeda, ale dnes niééé, stojí mi pri nohách a hlasom operného speváka kričí: „maminka autami hjať, autami hjať, autami hjať“ tak rýchlo za sebou, že vlastne ani nepočuje, ako sa mu snažím vysvetliť, že ho predsa na obed nemôžem napchať chlebíkom so šunkou.

Iný deň sa zase teší, že môže vysávať, čo v jeho ponímaní znamená utekať pred vysávačom akože ho naháňa. To je síce super, ale kým si ja odskočím na toaletu on na koberec v spálni vyhádže polovicu kvetináča, lebo sa mu zdá, že tá palica, čo podopiera kvet tam nemá čo robiť. Samozrejme princa vyhreším, vysvetľujem ako gramofón, že prečo sa to nesmie, on sa tak hrozne urazí, že plače akoby ho z kože drali, pritom som sa jeho zadočka ani nedotkla. Áno plače až tak, že sa v obývačke hodí o zem a vyvráti zo seba celý obed. Tak musím čistiť dieťa, koberec a ten v spálni samozrejme povysávať. Huráááá. 

V obchode býva obvykle pokojný, stačí plátok šunky, ale dnes nie je šťastný deň. Silnými pľúcami začne kričať: „lízako, kuto, kuto, ja, ja“  Kým zistím, že chce lízatko,  lebo krtko ho v rozprávke tiež jedol, tak sú už všetky oči na nás a fascinovane sledujú divadlo akože nemožnej matky. Viem, rozhodne nie som príklad, ale som tiež len človek a to lízatko mu dávam do ruky (ale len malé a z čokolády), všetci sú zdanlivo spokojní.

Nasledujú tri prebdené noci v horúčkach a utrpení. Malému princovi sa tlačia naraz tri stoličky, teplota stúpa až na 38,5. Plače, nevie si nájsť miesto a pýta sa striedavo na ruky mne a tatovi. Chodíme s ním po izbe, rozprávame rozprávky. Lieky nezaberajú, dávame zábaly, ďalšie kolo plaču a naše rodičovské srdcia pukajú. Gél na ďasná pomohol, nadránom všetci unavení zaspávame. Raňajší pohľad do zrkadla je zase mojím utrpením.

Čerešničkou na torte je nedeľa, keď sa ohlási návšteva. Byt je čistučký, obed navarený, šikovný tatino zabáva princa a ja keďže chcem zahviezdiť, chytám sa do pečenia. Ale hlava maková, prečo by som robila niečo osvedčené, keď môžem skúsiť závideniahodnú novinku. Neskôr poobede návšteva sedí v obývačke, obdivuje princa, ktorý vysype cukor do kávy, na koberec a vyťahuje zásadne hračky, ktoré robia hrozný hluk, len aby ukázal, aký je on šikovný. Závideniahodný koláč je v koši – nedal sa vôbec jesť, zachránia to keksíky z obchodu a ja sa usmievam nad studenou neosladenou kávou. 

Toto všetko je len tá malá horšia časť materskej dovolenky a inak si ju plnými dúškami užívam, lebo svojho malého princa nadovšetko milujem a  tie tri roky „dovolenky“ mi už nikto nevráti späť!!!