Deň porušených pravidiel alebo predvianočný (ne)poriadok

22.12.2009 v kategórii Mama, autor Marianna Slobodová, foto: istockphoto.com

Po štyroch hodinách zisťujem, že ešte nič nie je hotové a ja mám upratanú snáď iba kuchyňu.

Hlboký nádych. Výdych. Čakám dobrých päť minút no ticho zostáva. Práve som totiž dala božtek mojej dcérke a manželovi a intenzívne im kývajúc som ich poslala do práce a škôlky.

Začína deň porušených pravidiel.

Prvé som porušila už vtedy, keď som si vedome, účelovo a dopredu sa na to pripravujúc zobrala v práci voľno s tým, že budem upratovať. Uškrnula som sa. Ešte pred pár rokmi, keď mi kolegyňa zahlásila, že si berie dovolenku, lebo musí vykonať vianočné upratovanie, zhrozene som sa ňu zadívala a pustila do kázania, že človek má predsa voľno na to, aby si oddýchol a nie aby sa zodral. Čisté nepochopenie a neskúsenosť z mojej strany vyvolala na tvári mojej kolegyne chápajúci úsmev dodávajúc, že raz budem mať rodinu, deti a určite mi to potom pripomenie.

Neskutočné na tom je práve to, že JA sa teším, že som doma. Sama... a môžem si v pokoji upratať celý byt.  Rozmýšľajúc kde začať pomaly prechádzam bytom a zisťujem, že „bodrel“ je absolútne všade. Predsavzatia sa hrnú. Ja to dnes stihnem aj keby som celý deň mala prinajmenšom päť rúk, štyri nohy a čarovnú paličku.
No najprv sa ešte raz ubezpečím, pohľadom von, že som ostala naozaj sama. Istota je guľomet.

Ďalší pocit je však nemá výčitka. Myslela som, že sa nedostaví. Ale je to verná kamarátka. Narodila sa mi s dcérkou a nijakým spôsobom sa jej nedokážem zbaviť.
´Ty si ale neskutočná matka. Trčíš si doma, v teple a chúďa dieťa, v zime, celé skrehnuté, ledva otvorilo očká vystrčíš von ako macocha Marušku po jahody.´
´Nie, nie. Statočne sa obhajujem. Dcérka miluje škôlku, pani učiteľky a má sa tam skutočne ....neskutočne. A ja potrebujem čas. S ňou to nejde.´
Táto vrava v mojej hlave trvá ešte pár minút, no logika zvíťazí. Stačí si len spomenúť na poslednú sobotu. Ťahala som vysávač za sebou a snažila som sa neobzerať dozadu. Viete, ak si myslíte, že za vysávačom ostáva len čistý koberec či dlážka, tak sa šeredne mýlite. Najmä ak následne po vysávači, v tesnom závese ide Vaša ratolesť.

Po štyroch hodinách zisťujem, že ešte nič nie je hotové a ja mám upratanú snáď iba kuchyňu. No takto by to nešlo. Drahá!, ruší sa ďalšie pravidlo. Všetko nemusí byť dokonalé. Stačí, že je jednoducho upratané. Upratané, viac ako inokedy. Čím som si pomyselnú latku stanovila naozaj dosť nízko, pretože. No prosto pretože keby k nám prišiel ktokoľvek, kedykoľvek, nikdy doma nemám skutočný poriadok. Taký, ale naozaj skutočný. Hmatateľný. Nádherný. Taký, prepáčte, neviem nájsť iné vhodné prirovnanie iba ak „predmanželský alebo preddieťatkovský“. Poplačem si za „starými dobrými“ časmi, keď som si tričká zoraďovala podľa farieb a Pronto som používala častejšie ako toaletný papier.

Úspešne odolávajúc dokonalosti dosiahnem upratanosť miestností 4:5. Je čas na nevyhnutný telefonát. Výčitku, s ľahkosťou na akú nie som zvyknutá, pošlem do čerta a volám manžela.
„Áno, fajn. Pôjdeme pozrieť babku. Poteší sa. Jasné, prídeme neskôr.“
Získala som viac času. Šialené iskričky v očiach sa druhým mrknutím strácajú a ja mrkaním už nie som ochotná strácať čas, ktorý som tak krvopotne získala.

Koniec. Je to tu! Upratané. Milujem tú vôňu čistoty. Asi som chorá. Prechádzam z izby do izby a užívam si ten „dokonalý“ poriadok. Všetky postrehy tipu – aha, ešte toto by som mohla – spáli plameň sviečky na adventnom venci a ja konečne sedím.

A teraz tá z posledných hrôzostrašných myšlienok, ktoré boli pre mňa kedysi ako mor. Vyhýbala som sa im a dokonca som tými, čo ich mali neskutočne opovrhovala.

„KEBY SOM TAK MOHLA BYŤ STÁLE DOMA.“

...Žienka domáca...
Viem. Po týždni by som škrabala na dvere a s plačom prosila o nejakú prácu, ktorá nie je v miestnosti 4x4 a nevolá sa DOMOV.
No teraz, sa mi táto myšlienka, možno po prvý krát v mojom živote, začala aspoň na malú chvíľočku páčiť

Každý chce, to čo nemá.