Dážď

14.8.2009 v kategórii Mama, autor Kaja, foto: istockphoto.com

Prší. Vytrvalo už druhý deň. Obloha vôbec nevyzerá tak, že by z nej malo vykuknúť slniečko.

Prší. Vytrvalo už druhý deň. Obloha vôbec nevyzerá tak, že by z nej malo vykuknúť slniečko. Sme doma. Už sme vyskúšali všetky hry – možné i nemožné. Deti sú mrzuté, ani jesť im nechutí. Sú znudené a nič ich nebaví. Čakáme na lepšie počasie, aby sme sa mohli zase hrať vonku.

Naše sídlisko je postavené na bývalom močiari a tak to tu aj vyzerá. Všade voda, kráčať sa nedá, iba ak plávať.  Kaluže sú obrovské a aj veľká zelená plocha sa premenila na veľkú mláku. Začínam byť zúfalá. Volám kamarátke, nech mi dá nejaký dobrý typ, ako tráviť čas (mimochodom psychologička). Hovorí mi, že aj dážď môže byť krásny. Treba len objaviť jeho čaro...

Vôbec jej nerozumiem. Ale nad jej slovami rozmýšľam. Potom prišiel nápad! Veď pršať môže ešte dlho. Obúvame si gumáky, dávame pršiplášte, berieme priesvitný rodinný dáždnik.

Pozorujeme kvapky, ako padajú zhora a mäkko dopadajú na zem. V kalužiach sa vytvárajú bublinky a rozčerená voda vytvára kruhy. Deti sú nadšené! Vystierajú ruky k oblohe. Na chodníku pozorujú dážďovky. Veľké kvapky, ktoré sa zachytili na konároch stromov nás šteklia na lícach. V kalužiach vidíme odraz ako v zrkadle. Skáčeme, špliechame...

Vzduch je čistý, výborný a pretože je letný, aj teplý. Ani nevieme, ako nám tie dve hodiny prebehli. Deti sa vyšantili (musím priznať, že ja tiež) a spoznali aj inú tvár prírody. Po tejto prechádzke poriadne vyhladli a po obede sa len tak zaprášilo. Unavené zaspali s rumencom na tvári.

A ja píšem, pokiaľ ešte trvá očarenie dažďom. Ešte teraz počujem jemné klopkanie a šum kvapiek vo vetre. Letný dážď má svoje čaro, len ho treba nájsť...