Chcem rozvod!

...z vašich listov...

Budú to práve tri roky, čo si spoločne s maminou kupujeme Váš časopis. Tešíme sa každý mesiac na nové rady, postrehy, skúsenosti. Vždy som automaticky preskakovala stránky a nefungujúcom manželstve, rozvodoch a o problémoch v rodine a s kľudom som si vravela - toto sa mne nikdy nemôže stať. Mám milujúcich rodičov, ktorí v každej chvíli stoja pri mne, mám muža s ktorým chcem stráviť život a nádherného zdravého syna.

To som si myslela až kým mi na Silvestra o 1hod v noci neprišla tá najsmutnejšia správa na svete, ktorá mi prebodla srdce a neviem, či ešte niekedy budem schopná veriť a milovať. Čítam správu ,,bude najlepšie, ak pôjdeme každý svojou cestou, mám niekoho iného, chcem rozvod. To čo som zažívala v tom momente nedokážem opísať, iba viem, že som spadla na zem, plakala, zvierala telefón v ruke a tá bolesť nemala konca - zúfalstvo, strach, pocit že sa všetko skončilo.

Zavolala som mame, ktorá to aj s otcom veľmi ťažko nesú - odrazilo sa to aj na ich zdraví - obaja dostali silné lieky na srdce,tlak a mamina pravdepodobne bude musieť postúpiť ďalšiu operáciu. Stoja pri nás, pomáhajú nám zvládnuť novú situáciu, kupujeme spoločne oblečenie,stravu - bez nich by som tu asi nebola - neviem, nevládzem už plakať, ale musím bojovať za svojho syna a zabezpečiť mu budúcnosť aj keď si vôbec neviem predstaviť ako to sama dokážem.

S manželom sme boli spolu 12 rokov z toho 6 rokov zosobášení. Spoznali sme sa keď som mala 14 rokov a odvtedy mal môj život zmysel, lebo bol pri mne on. Nikdy som nepostrehla problémy, nehádali sme sa, bojovali sme spolu, ťažko sme začínali, ale vždy sme pri sebe stáli a boli sme si oporou. Pokúšali sme sa o bábätko a keď som po roku snaženia objavila na tehotenskom teste dve čiarky, plakala som od radosti. Mamina plakala so mnou keď sa to dozvedela hneď som jej volala, za to reakcia môjho manžela bola úplne iná. Neveril mi a odbil ma, že nemá čas. Moje tehotenstvo bolo rizikové, strávila som ho v ochrannom náručí mojich rodičov v rodnom meste a manžel zostal naďalej pracovať v Bratislave. Ukončila som prácu, ktorá bola mojím životným snom, aby som donosila bábätko,neskôr som sa presťahovala do bytu ktorý sme kúpili spolu s manželom. Celé tehotenstvo som bola sama, každé vyšetrenie, sono, nevoľnosti, bruško mi nepohladkal ani raz pretože som v ňom nosila syna a nie dcéru - ktorú on tak veľmi chcel. Nebavil sa so mnou týždeň a tvrdil že lekár sa určite zmýlil. Bolelo to a veľmi - myslela som že keď sa Tobi narodí, že sa to zmení, že ho bude milovať a spoločne ho vychováme - no bola to len moja naivná predstava.

Rok ma manžel podvádzal, jedno ráno prišiel pobalil si veci a odsťahoval sa k nejakej staršej pani, ktorá má dvoch dospelých synov. Nepozrel mi ani do očí iba povedal ,, milujem ju, som šťastný,, Nedokážem pochopiť čo sa sním stalo, kde je tých dlhých 12 rokov, kde je ten človek, ktorý mi ešte na Vianoce tvrdil ako ma miluje a ako nám bude spolu dobre. Preplačem každú noc, jediné čo mi dáva silu je úsmev môjho syna, ako ma drží za ruku a hovorí ,,maminka neplač ja ťa nikdy neopustím, ja som tvoj princ. Vtedy ma to bolí najviac keď sa musím pozrieť do tých nevinných očiek a v hlave mám jedinú otázku - PREČO?  prečo sa to stalo, kde bola chyba, čo som urobila zle?? prečo ma tak dlho klamal, mám žiť bez človeka, ktorý pre mňa znamenal všetko. Je to akoby umrel až na to že on je šťastný a ja mám výčitky, že som nedokázala zachrániť naše manželstvo. Je koniec, čakám na papiere, ktoré ukončia všetko čo bolo také krásne a pre mňa dôležité, nepomohli ani prosby aby sa vráti, nič. Zostali sme sami, bude to ťažké, ale spravím všetko preto, aby bol Tobinko šťastný a aby mal kopec lásky, aj keď tú otcovskú mu dať nedokážem :-(