C´est la vie

Každému z nás v živote niečo chýba. Niečo, o čo sa usilujeme, no akosi nám to stále uniká. Niekedy máme pocit, že stačí len natiahnuť ruku a je to naše, no vzápätí sa to opäť stratí a my sa znovu ocitáme na ceste nášho hľadania a snaženia.

Každý z nás reaguje na nedostatok toho, čo nám práve chýba, rôzne. Niekto sa uzavrie do seba a snaží sa to v sebe zadusiť, iný hľadá pomoc niekde vonku, medzi blízkymi, priateľmi či odborníkmi v danej oblasti. Či je to už tak alebo onak, niekedy alebo aj vo väčšine prípadov nie je cesta riešenia problému rovná, priamočiara, ale má mnoho odbočiek (do ktorých sa často zamotávame) a je pre nás životnou skúškou. Skúškou, ktorá nás má niečo naučiť.

A tak sa stáva, že jedna z nás (nazvime ju Petra) vždy posmutnie pri pohľade na hrajúce sa malé deti. Áno, jedno už má, no to už má 10 rokov a k druhému sa akosi ešte nedostala. Túto otázku však začali s manželom výraznejšie riešiť až potom, čo sa narodila moja dcéra a oni si zrejme až vtedy naplno uvedomili, aké by to bolo opäť prežiť ten úžasný pocit stať sa po druhýkrát rodičmi a držať v náručí ten nádherný uzlíček šťastia. Dovtedy zrejme tak ako to viac-menej v každom manželstve býva, museli riešiť existenčné a zdravotné problémy, väčšie či menšie manželské nezhody a v poslednej dobe aj alkoholizmus a tým spojené vzájomné upodozrievanie. A tak druhé dieťa roky odkladali a to, či sa k nemu ešte dostanú, nevedno.

Kým jednému podstatne chýba v živote "len jedna vec", iný sa musí vyrovnávať s viacerými deficitmi. Inak to nie je ani s mladou a úspešnou Lenkou. Tá už dlhšiu dobu postráda partnera, s ktorým by sa delila o problémy každodenného života, či plánovala si založenie rodiny. Má 32 rokov, je inteligentná a ambiciózna, peniaze jej nechýbajú, no jednako zažíva pocit frustrácie a akejsi bezmocnosti pri pohľade na rodinné šťastie iných. Chcela by sa konečne usadiť, zohnať si vlastné bývanie, no pokiaľ je na to všetko sama, veľmi sa jej do toho nechce.

A čo Broňa? To, čo chýba predchádzajúcim dvom ženám, jej bolo vďakabohu dopriate. No chýba jej iná vec. Pre niekoho možno nepodstatná, no pre ňu taká dôležitá. Pri pohľade na bezstarostne sa baviacu skupinku ľudí vždy akosi stuhne. Nevie sa uvoľniť, byť sama sebou v spoločnosti a tak sa v kolektíve v 99% cíti ako totálny outsider. Možno to nie je taký handicap, pomyslíte si. No v dnešnom svete, kde sa každý potrebuje cítiť súčasťou nejakej skupiny (či už v škole, v práci, v partii), je to aj pre ňu ťažké sústo. A tak väčšiu spoločnosť nevyhľadáva, ba dokonca sa jej vyhýba. Pre istotu. Aby nebola náhodou vystavená stresu, radšej uteká. No jednako, vždy sa to nedá. Sú situácie, keď sa tomu človek jednoducho nevyhne. Napríklad, v dnešnej dobe je len málo zamestnaní, v ktorých človek nemusí byť súčasťou nejakého tímu, resp. nemusí komunikovať vrámci väčšej skupiny a tak je pre ňu niekedy každý deň bojom s vlastnými obmedzeniami.

A čo z toho všetkého pre nás vyplýva? Či už nám chýba dieťa, láska, porozumenie, priatelia, peniaze či sebaúcta, vážme si každú maličkosť, ktorú nám život dáva a každý deň ďakujme Bohu za jeho štedrosť, ktorou nás zahŕňa. A hoci nám možno niečo chýba a možno sa niekedy pýtame, prečo nám to nebolo dopriate, nezáviďme. Nezáviďme iným to, čo chýba nám, pretože oni zasa na oplátku možno nemajú to, čo máme my a naopak. Možno to nie je také zjavné, do očí bijúce alebo sa nám to nezdá byť až tak životne dôležité (ako napríklad v Broninom prípade), no nikto z nás úplne nevidí do vnútra toho druhého, nemôže byť na jeho mieste a cítiť to, čo on a preto ani nikto z nás nemá právo hodnotiť život niekoho iného. Avšak každý z nás prichádza do tohto života práve preto, aby sa poučil a naučil sa zvládať situácie, ktoré boli alebo sú pre neho problematické a získal tak povestnú múdrosť a nadhľad, ktoré je možné nadobudnúť len životnými skúsenosťami. Možno až vtedy sa dokáže povzniesť nad všetky nepodstatné a negatívne ladené emócie voči sebe samému či druhým a pomyselne postúpiť o stupienok vyššie na úrovni svojho duchovného rozvoja. A o to predsa ide, nie?