Brigáda

Milé maminy, vieme, že rodičovský príspevok je nízky. Pokiaľ dostatočne nezarába manžel, môžme mať hlboko do peňaženky. Keď som v jednom hypermarkete videla informáciu o brigáde - inventúre, povedala som si, prečo nie?

Niežeby to bolo až tak finančne nutné pre rodinu, ale čosi ma lákalo. Asi je to tým, že rada skúšam čosi nové. Pracovať sa malo v nočnej zmene. Ani táto skutočnosť ma neodradila. Mňa, ktorá si zvykla na na viac-menej neprerušovaný spánok. Prijala som to ako výzvu:  Ako vplýva nočná zmena na ženu na rodičovskej dovolenke? Manžel sa čudoval: "Prečo tam ideš? Ty, vysokoškolsky vzdelaná?" Touto podporou-nepodporou ma ešte viac utvrdil v mojom rozhodnutí.

Brigáde predchádzalo školenie. Vypĺňali sme množstvo tlačív, vypočuli sme si, čo musíme, čo nesmieme. Prišiel deň D. Priznám sa, veľmi sa mi nechcelo. Stačil by jeden telefonát a mohla som v noci spať. Ale keď som sa rozhodla...

Od rána som sa "nastavila" na úsporný režim, aby som zvládla nočnú zmenu a s čo najmenšou energetickou ujmou nasledujúci deň. Tak úsporne, ako sa len dá pri dvoch malých deťoch. Hranie sa, drobné domáce práce, krátka vychádzka s drobcami, hodina večerného spánku po uložení syna. Potom nepríjemne zazvonil budík. Keď som sa chystala, muž nechápavo krútil hlavou a výdatne ma odhováral. Dala som mu pár pokynov a šla na autobus, ktorý pravidelne premáva na trase sídlisko-hypermarket. Zloženie ľudí v tomto večernom spoji bolo rôzne, ale za jedným účelom. Študenti, nezamestnaní,  ženy na materskej dovolenke. Keď sme vystúpili, pri služobnom vchode stála viac ako stovka ľudí. Obchod bol už pre zákazníkov zatvorený.

Inventúra od začiatku vyzerala ako dobre zorganizovaná masová akcia. Pri takom počte brigádnikov a tovaru to bolo nevyhnutné. Tašky sme odovzdali do jednej miestnosti, na tričká nalepili menovky. Na WC sme sa museli pýtať. Ako v škole. To mnohým z nás nebolo po vôli. Žiadne jedlo, pitie, mobil so sebou. Ja som si čokoládu  /sladkého sa nevzdám, čo keď ma o polnoci začne trýzniť hlad?/ a mobil "prepašovala" vo vrecku nohavíc. Vtedy som si po prvý raz  vážne uvedomila: načo som sem išla? Ale  cúvnuť som nechcela. Zvíťazila zvedavosť a túžba po novom. Bláznivé?

Pridelili nás k vedúcim a šli na oddelenia. Naša skupina začala pri športových potrebách. Dostali sme fixy a štítky. Každý kus tovaru bolo treba spočítať, uložiť, zapísať počet. Jednoduché a monotónne. Len sa nepomýliť. Relatívne pohoda. Príjemná hudba. Čas plynul pomaly. Každú nejasnosť a skončenú prácu sme hlásili vedúcemu. Ten určil ďalšiu. Spočítala som CD-čka, hračky, nápoje, drobný tovar pri pokladniach /žuvačky dali zabrať/. Bola som rada, že som nemusela rátať taniere a poháre. Z toho oddelenia sa občas ozval nepríjemný zvuk, hoci črepiny prinášajú šťastie.

To bola prvá kontrola tovaru. Kontrolu kontroly brigádnici robili snímačmi čiarových kódov. Stále som čakala, kedy ma premôže únava. Chvalabohu, dalo sa to zvládnuť. Možno vďaka šetriacemu domácemu režimu. Len nohy pobolievali, ale pri práci v nižších regáloch sme sedeli na debničkách. Pri počítaní hračiek som si spomenula na deti. Pri každom nákupe si žiadajú toto oddelenie. Dcéra žasne nad bábikami, syn skúša autá a zvukové hračky. Myslela som na ne. Či už spia, či sa malý nezobudil,...

Čas sa vliekol, všetci sme čakali na jedinú polhodinovú prestávku. Naša skupina sa dočkala až  o druhej v noci. Bol to zvláštny pocit: jesť v túto hodinu, prechádzať sa po chodbách a zákutiach hypermarketu. Jednoducho, vidieť "zákulisie" takého kolosu. Po pauze čas akosi rýchlejšie plynul. V posledných hodinách sa kontrolovalo po tretí raz. Dostali sme  papiere s údajmi, tie sa museli zhodovať /počet, čiarový kód/ s tovarom. Na všetko dohliadali zamestnanci veľkoobchodu. Nám  "obyčajným" trochu prekážalo, ako sa dôležito  tvárili: s mobilom pri uchu, s hŕbou papierov v rukách, napomínajúc niektorých brigádnikov. Možno to bol klamlivý pocit.

Robiac inventúru vo viacerých oddeleniach, mala som možnosť zhovárať sa s niektorými brigádničkami. V žiadnom prípade nechcem podceňovať ľudí, ale niektoré pôsobili dosť jednoducho. Ústnym prejavom, celkovým vystupovaním.  Ľúto mi bolo nezamestnanej, pre ktorú tento zárobok bol jediným po dvoch mesiacoch. Istá študentka bola v tomto druhu práce zdatná - absolvuje inventúry v celom okrese. Pre maminy na rodičovskej dovolenke šlo o prilepšenie.

O piatej naša práca skončila. Mala som smolu na vrátnici. Signál náhodného výberu ma predurčil na kontrolu mojej osoby a batožiny. Nepríjemný pocit. Stále som sa divila, kde je únava. Keď si spomeniem na nočné zmeny v pekárni, v tlačiarni počas vysokej školy... Dva dni som dospávala.

Z vrátnice som vykročila do sviežeho rána. Prekvapil ma ruch v meste a plný autobus. Roky som nemala tú príležitosť. Našťastie? Obdivujem ľudí pracujúcich na zmeny, vstávajúcich na svitaní. Som vďačná za svoju prácu učiteľky. Toto bolo  iba využitie príležitosti. Pri čakaní na druhý spoj som si doslova vychutnávala ranné mesto. Spev vtákov, hučanie motorov, vravu ľudí. Možno to spôsobila eufória z prekonávanej únavy.

Po príchode domov som si dopriala dve hodinky polospánku. Pred odchodom do práce mi manžel opakovane pripomínal,  aby som v prípade únavy telefonicky kontaktovala svokrovcov. Dcéru som vystrojila do školy, s neposedným synom sme ostali sami.

Neviem, či vďaka priaznivému postaveniu hviezd alebo sile vôle, ale očakávaná únava sa nedostavila. Viac bývam ospalá po plese. Muž mi z práce párkrát opatrne telefonoval. Malý popoludní nespal, ešte som mala energiu ísť po dcéru na krúžok. Nedostatok spánku sa prejavil až večer, zaspala som spolu s drobcom.

A zhrnutie? Obdivujem ľudí pracujúcich na zmeny. Som rada, že k nim nepatrím. Zároveň je článok podrobným opisom inventúry v hypermarkete. Snáď pomôže v rozhodovaní tým, ktorí si chcú finančne prilepšiť. Ja som nevedela, čo ma čaká. Ale neľutujem. Možno aj nabudúce.