Ako pomôcť deťom, aby neopakovali naše chyby

Pat Reich | 3. máj 2016

Moje manželstvo bolo trápením. Hlavne mojím trápením. Ustarostená, smutná a bledá mama bez energie. Takto ma videli deti. Plakala som iba tajne a naivne si myslela, že chránim deti.

Myslím, že my, dospelí, nevieme dostatočne pochopiť, vnímať a precítiť, ako situácie, ktoré s nami prežívajú naše deti, vnímajú práve ony.

Dlho ma prenasledovali otázky okolia: „Nechceš ostať v manželstve kvôli deťom?"
Preboha, nie! - Kričalo moje vnútro z plného hrdla, no nikto nič nepočul.
Mám totiž iný názor. No musím dodať, že z mojej vlastnej skúsenosti.

Moje manželstvo bolo trápením. Hlavne mojím trápením. Ustarostená, smutná a bledá mama bez energie. Takto ma videli deti. Plakala som iba tajne a naivne si myslela, že chránim deti.

Lenže deti, tie úžasné tvory, majú akési anténky, ktoré pracujú s dokonalou presnosťou. Senzory zachytia každú vašu emóciu, a hlavne tú boľavú.

Mami, je ti niečo? - bola otázka, pri ktorej som intenzívne pociťovala, že ako sa snažím, tak sa snažím, poznajú to.

O čom bol vlastne môj problém? Jednoducho, žila som s manipulátorom. Mužom, ktorý podliehal manipulácii svojej matky a nedokázal robiť nič iné, len manipulovať. Takto žil po celý svoj život a nič iné nevidel. Čo je najdesivejšie, nevidel a nepoznal ozajstnú lásku – nezištnú, tú pravú. Takto to chcel a toto mali pozorovaním začať robiť aj naše deti.

Deti vnímali ako sa ku mne správa, čo mi hovorí, jeho aroganciu, krutosť, pohŕdanie, citové vydieranie. A deti sa učia, sme im príkladom, naše vzťahy, model rodiny, ktorý zažijú, je pre ne abecedou ich vlastných vzťahov.

Nechcela som, aby sa syn správal k svojej budúcej žene ako jeho otec ku mne. Nechcela som, aby sa moja dcéra nechala ponižovať a aby bolo normálne, že si ju jej muž neváži iba preto, že to takto robila jej mama.

Učíme deti, čo je normálne, zvykajú si, nasávajú všetko, aj naše chyby.

Jedného dňa mi otec našich detí navrhol, aby sme sa rozviedli, žili spolu kvôli deťom pod jednou strechou, avšak ja sa mám starať iba o deti. O domácnosť sa totiž bude starať jeho matka. Svoj voľný čas už vtedy trávil so svojou priateľkou. Mala som byť akousi au-pair vlastných detí, najlepšie zadarmo.

Deti – tie úžasné stvorenia so senzormi našich chýb, konaní, emócií.
Nie, toto som svojim deťom nemohla urobiť, aby žili v „chorom“ modeli rodiny.
Nie, záruky neexistujú, existujú iba naše rozhodnutia, a až život ukáže, aké budú výsledky. Raz dávno som čítala, že život žijeme dopredu a chápeme dozadu a veru, tak to je.

Chvíľu sme boli neúplná rodina. So smutnej, utrápenej mamy sa postupne stala šťastná mama.
A prišiel aj ten, ktorý deťom ukázal ozajstnú úlohu muža v rodine. Ochraňujúcu, milujúcu, s úctou k žene. Nie je biologický, avšak správa sa so všetkým ako otec.
Čo by bolo, keby som sa rozhodla inak, nerozviedla sa a žila „kvôli deťom“ v nefungujúcom manželstve? Neviem a ani si netrúfnem odhadnúť. Iba mi prebehne mráz po chrbte a som vďačná za to, že som to dokázala, pozbierala sily a zmenila svoj život, aj život svojich detí.