Ach tie naše deti...

2.6.2010 v kategórii Mama, autor Pocahontas, foto: istockphoto.com

Asi v jedenástich mesiacoch môj synček milovaný začal mať tzv. obdobie vzdoru. Začal sa jedovať, keď sa mu niečo nepáčilo, kopať, hrýzť nás, búchať si hlavu, hádzať sa o zem...

Vždy som chcela byť veľmi dobrá mama, ktorá bude nadovšetko milovať, vychovávať skromne, s tou najväčšou láskou, akú len môže matka dať a v rodinnej pohode. Na začiatku je všetko krásne, takmer dokonalé. Postupne príde dieťa, deti a až vtedy sa ukáže, či sa dvaja partneri k sebe hodia, jednoducho, či dokážu tvoriť spolu rodinu a vychovávať spolu dieťa.

Nie každý partner sa chce starať alebo vôbec podieľať pri starostlivosti o miminko. Boja sa ho chytiť, alebo je to len častá výhovorka...hmm. Malé, nevinné stvorenie, hebunké, nežnučké, krehučké.... Alebo to len proste berú tak, že na to je žena na materskej "dovolenke", tak nech sa stará. Ale popri tom navarené, upratané, vždy v super nálade, milé, usmiate a nesmiem zabudnúť, že večer vždy pripravené na milovanie. Je vôbec v našej úlohe matiek a manželiek miesto na únavu?!

Našťastie my sme z tých rodín šťastnejších, teda aspoň si myslím. I keď v čase, keď sa náš malý narodil, sa manžel chvíľami tváril, že nevie čo s ním má robiť... tak ako mesiace plynuli a malý rástol, začal vnímať a komunikovať, venuje sa mu čím ďalej tým viacej. Takže sa dá povedať, že si s manželom rozumieme, s výchovou malého mi pomáha, takisto aj s prácami v domácnosti, nákupmi, pochopiteľne, že živí rodinu, keďže ešte rok mám do nástupu malého do škôlky. Dá sa povedať, že žijeme v harmonickom manželstve.

No i napriek tomu sa pýtam sama seba, kde robíme chybu?! Nikdy som neuznávala fyzické tresty, ani len "výchovnú" po zadku. Myslela som, že dieťaťu sa dá aj bez capnutia po plienke pekne pomaličky vysvetliť, že: "miláčik, toto nie je pekné, takto trucovať.Toto sa nerobí, to je kakané..." a podobne. No bohužiaľ som sa veľmi mýlila.

Asi v jedenástich mesiacoch môj synček milovaný začal mať tzv. obdobie vzdoru. Začal sa jedovať, keď sa mu niečo nepáčilo, kopať, hrýzť nás, búchať si hlavu, hádzať sa o zem... a to všetko len od jedu, z trucu. Obliekanie bolo utrpenie... Predpokladám, že väčšine mamičiek sa to stane, že jej ruka vyletí na zadok. Nie je to nič trestné, i keď veľa z nás ma i za to malé capnutie po plienke, o ktorom dieťa za desať minút už ani nevie, veľké výčitky svedomia.

Teraz má synček dva rôčky a niekedy som už veľmi zúfalá. Máva obdobia, kedy týždeň trucuje a ja mám nervy vytečené a obdobie "kľudu", kedy je úplný miláčik dobručký a kedy o tom neposlušnom trucovitom chlapcovi niet ani chýru. Nerozmaznávame ho hračkami, pretože viacej sa pohrá s hrncom, varechou, umelými pohárikmi... Niekedy sa aj hanbím na pieskovisku, keď robí zle deťom, ale všetci ma upokojujú, že to je len to vzdorovité obdobie, tým si musí prejsť, vyrásť. Potom to vyzerá, ako keby sme sa mu nevenovali a robí si čo chce. Koľkokrát namiesto pozdravu vyplazí jazyk... ach, ako mu to vysvetliť, aby to nerobil?! Kde robím chybu?!

Ideme po chodníku popri ceste, za ruku sa držať nechce, vie, že na cestu keď vybehne, že ho môže zraziť auto, no aj tak tam je schopný vybehnúť.  Niekedy keď príde manžel unavený z práce a malý má zrovna trucovitý deň, ja vynerváčená, on tiež, až mám pocit, že mi to dáva za vinu, ako keby som sa mu nevenovala a je to moja vina...

Niekedy som už zúfalá, ale tak dúfam, že ho to vzdorovité obdobie prejde čoskoro... Stále sa upokojujem, že môžem byť spokojná kým sme zdraví a dúfať, že bude fajn.... Všetkým mamičkám podobných detičiek pevné nervičky!!!!