Školská psychologička: Škola je miestom, kde sa mnohé deti prvýkrát stretnú s pocitmi úzkosti
Príde bez varovania. Náhly nepokoj, strnutie, nervozita, stiesnenosť, obavy, nepríjemné vtieravé myšlienky. Búšenie srdca, plač, roztrasené ruky, zovretý žalúdok, pocit tlaku na hrudi, neschopnosť vysvetliť a ani pochopiť, čo sa to vlastne deje. Aj takto vyzerá úzkosť, ktorá sa nevyhýba ani deťom v školskom veku.
Úzkosť je jednou z tém, ktoré sa za zatvorenými dverami školského psychológa skloňujú často
Škola je miestom, kde sa mnohé deti prvýkrát stretnú s pocitmi úzkosti. Je to prostredie, ktoré prirodzene kladie dôraz na výkon, prostredie, kde dochádza k túžbe byť prijatý vrstovníkmi, cítiť sa rovnocenne, vyniknúť, ale zároveň nevyčnievať inakosťou. Deti sú konfrontované so situáciami, ktoré nie sú pre nich komfortné, zažívajú konflikty, porovnávanie, odmietanie. Narážajú tu na rozdiel medzi tým, čoho sú schopné a tým, čo sa od nich očakáva. Nosia si do školy rodinné problémy, obavy z budúcnosti, balansujú medzi krúžkami, známkami, kamarátstvami a láskami, tým, čo dokážu, ale aj tým, z čoho majú strach, tým, čo by chceli a nemajú, nechceli a musia sa s tým vyrovnať...
Či je percento detí, ktoré v školskom prostredí zažívajú úzkosť v porovnaní s minulosťou naozaj vyššie, alebo je to len prirodzený výsledok toho, že sa viac začalo hovoriť o psychickom zdraví detí, je ťažko odhadnúť. Každopádne, úzkosť je jednou z tém, ktoré sa za zatvorenými dverami školských psychológov skloňujú veľmi často. Či už na dvere zaklope učiteľ, rodič, vnímavý spolužiak či spolužiačka, alebo samotné dieťa.
Školská psychologička: Dieťa by sa nemalo báť prísť domov kvôli zlej známke
Úzkosť v škole
Ku školskému psychológovi sa dieťa najčastejšie dostane, až keď sa úzkostné prejavy zdanlivo „bez príčiny“ na hodinách opakujú alebo sa objavia v podobe silného ataku. Počas bežnej hodiny začnú tiecť potoky sĺz, pred tabuľou pri odpovedi zrazu zamrzne a je neschopné čokoľvek zo seba dostať. V telocvični si pripadá stiesnene a zle sa mu dýcha, prejsť po chodbe okolo ďalších tried na WC sa zdá nemožné. Naskakujú vtieravé myšlienky „čo všetko sa môže stať.“
Ak úzkosť príde „v plnej sile“, toho, čo sa deje, sa zľakne samotné dieťa, aj všetci naokolo, pretože nevedia, ako majú pomôcť, či nejde o náhle zdravotné komplikácie. Veľmi pozitívnym trendom je to, že mnohé školy už majú miesto, kam dieťa môže ísť a nezostať tak v centre pozornosti ostatných spolužiakov v triede či na chodbe. To totiž pocity úzkosti len ďalej nabalí ako snehovú guľu. „Videli ma v tomto stave, povedia si, že som slabý...“ Či už je to práve miestnosť školského psychológa, či rôzne relaxačné miestnosti, dieťa tu môže znova nájsť pevnú pôdu pod nohami bez zvedavých pohľadov.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou?
Dieťa nám nevie presne odpovedať na to, kde sa úzkosť vzala, čoho sa vlastne „bojí“, čo ju vyvolalo. To je základným rozdielom medzi strachom z niečoho konkrétneho a pocitmi úzkosti. Úzkosť je zjednodušene strach, ktorý nemá konkrétny predmet a dieťa ju nedokáže racionálne zdôvodniť a popísať. Preto nie je dobré klásť v tejto chvíli zbytočne otázky.
Metóda 5-4-3-2-1
Stačí udržiavať kontakt, „byť“ s dieťaťom a snažiť sa spoločne spomaliť dýchanie. Osvedčenou pomôckou je metóda 5-4-3-2-1. Táto „prvá pomoc“ je veľmi jednoduchá a pomáha tiež zmierniť napätie a stres, preto je dobré ju poznať a mať ako záložný plán pre prípad potreby.
- Princípom je zameranie zmyslových vnemov a pomenovanie 5 vecí, ktoré dieťa v danej chvíli môže vidieť,
- 4 zvuky, ktoré práve v tej chvíli môže počuť,
- 3 veci, ktorých sa môže dotknúť, ide napríklad o rôznu štruktúru povrchov, oblečenia, steny,
- dve veci, ktoré môže cítiť, ovoňať a jednu, ktorej chuť cíti v ústach - cukrík, lesk na pery, žuvačka alebo len čistá voda či malinovka.
Pomôže to uzemniť sa, zamerať pozornosť a vonkajšie vnemy, vrátiť sa nohami pevne na zem a vo väčšine prípadov následne naspäť na vyučovanie.
Ak sa takéto situácie opakujú, tak ako pri každom probléme, ktorý sa vyskytne v školskom prostredí, je ideálnym krokom komunikácia škola - rodičia. Je potrebné spolupracovať a vzájomne sa informovať o zmenách či situáciách, ktoré mohli mať vplyv na prežívanie dieťaťa.
Ranné kruhy na školách
Nevypočúvajte dieťa, nie ste policajt
Prirodzená reakcia rodiča pravdepodobne bude: „Ako dieťaťu pomôcť?“ Veľa detí s rodičmi aj napriek ich snahe nezdieľa to, čo sa v škole deje. Internetom kolujú pomôcky pre rodičov, ako sa s dieťaťom rozprávať po návrate zo školy, aké otázky klásť, aby sme nimi obišli univerzálne detské odpovede „dobre“ a „nič“. Ak však dieťa v škole bojuje s úzkosťou, rodičia by v žiadnom prípade nemali doma rozhovor viesť ako výsluch. Samozrejme, práve zvýšený záujem je prvou pomocou, ktorú vieme ako rodič poskytnúť a v mnohých prípadoch je to jedným z dielikov skladačky toho, čo dieťaťu chýba. Avšak postaviť ho pri návrate zo školy pod paľbu, akokoľvek dobre mierených otázok, môže pocity úzkosti ešte znásobiť. Dieťa sa môže zbytočne cítiť viac pod tlakom a drobnohľadom a môžeme mu tým len potvrdiť pocit, že samé na situáciu nestačí.
Treba mať na zreteli skutočnosť, že domov by mal byť bezpečným miestom. A úprimne, kto z nás by sa cítil bezpečne a príjemne v policajnej vyšetrovacej miestnosti?
Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
Môžeš mi povedať čokoľvek, som pri tebe
Ťažko však dať univerzálny návod: „Takto komunikujte s úzkostným dieťaťom“, aj keď by sme ako rodičia takéto príručky určite vyvážili zlatom. Hlavným východiskom by malo byť práve uistenie o tom, že dieťa môže povedať čokoľvek, a nebude za to vysmiate, ponížené a jeho problémy nebudú prehliadané či bagatelizované. „Neboj, veď to prejde“, „Určite to nie je také hrozné“, „Ako to prišlo, tak to aj odíde“ – toto tiež nie sú reakcie, ktorými dieťaťu pomôžeme. Akoby sme im inými slovami vraveli, že predsa poradiť si s tým je niečo úplne jednoduché a vlastne to len celé zbytočne nafukujú. Aj prístupom, kedy s deťmi komunikujeme o problémoch ako s „ rovnocenným partnerom“, môžeme úzkostným stavom predchádzať. Mnohokrát prichádza práve ruka v ruke s pocitom, že dieťa s niečím nevie samé pohnúť, nemá sa na koho obrátiť s malým problémom, až ho nakoniec zavalí.
Samozrejme netreba zabúdať na to, že psychická pohoda priamo súvisí napríklad s kvalitným spánkom, pohybom či vyváženou stravou. Rovnako čas pred obrazovkou, obsah toho, čo dieťa sleduje a čím zamestnáva svoju pozornosť v čase, keď máme pocit, že oddychuje na gauči.
Nezľahčujte pocity dieťaťa
Ak by som predsa mala dať jednu jedinú univerzálnu „radu“, ako pristupovať k dieťaťu, ktoré zažíva takéto pocity, odporúčala by som nezľahčovať. „Dnešné deti už nevedia, čo od dobroty, majú všetko a nič si nevážia, sú rozmaznaní. To za našich čias nebývalo“ – toto nastavenie nie je to, čo situáciu dieťaťu v tej chvíli pomôže zvládnuť. Nepotrebuje náš názor, súdy a analýzy. Potrebuje uistenie o tom, že čokoľvek sa deje, sme tu, budeme počúvať, ak bude chcieť hovoriť a chceme pomôcť. Uistenie o tom, že naše prijatie a láska sa nemeria jeho dokonalosťou, že tiež občas nevládzeme, máme strach a je toho na nás veľa.
A v neposlednom rade, že ak nás bolí hrdlo, navštívime doktora, ak nás bolí zub, automaticky navštívime zubára a ak je toho na nás veľa, úplne v poriadku je navštíviť psychológa.
Odborník Mama a ja: Mgr. Katarína Hlavatovičová, psychologička 