Škôlka v plnom prúde – viete, čo dieťaťu obliecť?

Redakcia | 20. september 2016

Aj vy si občas „lámete“ hlavu nad tým, čo vášmu drobčekovi obliecť do škôlky? Základné pravidlo je – hlavne pohodlne. A to druhé – nekomplikovane. Lebo deti nemajú rady príliš prezdobené pulóvriky či nohavice, ani zložité strihy či náročné zapínania.

Vhodné sú rôzne voľné nohavice, tepláky či teplákové nohavice s tričkom a mikinou. V zime samozrejme plus bunda a čiapka s rukavicami, pod nohavice pančušky a ponožky. I keď budete mať, najmä pri dievčatkách chuť obliekať ich do škôlky ako princezničky, sukničky, blúzky a šatôčky, na ktoré treba dávať veľký pozor, voľte vtedy, keď je dôvod – návšteva divadla, vystúpenie či besiedka.

Z bezpečnostných dôvodov nie je dobré, aby mikiny, svetríky či detské sukničky a nohavice mali ako ozdobu rôzne šnúrky či visiace koráliky. Môžu sa ľahko obmotať okolo krku, alebo si ich môže dieťa v zápale hry pristúpiť, prehltnúť a poraniť sa.

Na papučkách nikdy nešetrite a rozhodne dieťaťu nedávajte papuče či topánky po staršom súrodencovi. Vo veľkých papučkách a topánkach nemá detská nôžka dostatočnú stabilitu a možnosť pohybu, čo môže spôsobiť časté pády či vyvrtnutia. Signálom, že už sú papučky malé, môže byť vyčnievajúci palček (dokonca môže látku papučky prederaviť).

Keď dieťatko do škôlky nastúpi, dajte mu do skrinky náhradné oblečenie a najmä spodnú bielizeň pre prípad malej „nehody“.

Tip MAMA a ja

Oblečenie pripravujte pre dieťa už večer. Môžete sa o ňom dohodnúť spoločne. Dajte svojmu škôlkarovi na výber z dvoch-troch variantov, prípadne si aj samo môže nakombinovať nohavice s tričkom (v takom prípade však občas nad farebnými či vzorovými kombináciami privrite zhovievavo oči).

MAMA a ja sa vás opýtala:

Ako ste zvládli nástup do škôlky?

Mária so 4-ročným Martinkom: „Problém som mala skôr ja, ako syn.“

Škôlku sme zvládli celkom dobre. Martinko sa medzi deti tešil, to skôr ja som mala trošku problém. Keď som ho tam po prvýkrát viedla, mala som hrču v krku a strach, ako to tam zvládne bezo mňa, bez dudlíka a malého červeného macka. Pani učiteľka sa mu prihovorila, dal mi pusu na rozlúčku a zavreli sa dvere. Celú cestou domov som preplakala, ak som stretla niekoho známeho, tak som mu len zakývala, lebo som nebola schopná ani pozdraviť. Prvý týždeň prešiel hladko, len ja som rumázgala... Po víkende sa už Martinkovi do škôlky príliš nechcelo, ale neplakal, v škôlke zbadal deti a mňa si už nevšímal. Ale potom to začalo, nádcha, kašeľ, teplota, tri dni v škôlke, dva týždne doma. Keby mama nebola na dôchodku a nevarovala ho, neviem, ako by to dopadlo v robote! Potom prišli 2 mesiace prázdnin. A v septembri už malý nastúpil na celý deň, čiže v škôlke musel aj spať – toho som sa bála najviac, doma sme totiž na spanie mali dudlík a červeného macka, ale naschvál som ich nechala doma. Na moje veľké prekvapenie v škôlke spal bez dudlíka aj bez macka úplne v pohode, ale po príchode domov zo škôlky bola prvá cesta do postieľky – „podudkať“ si dudlík a pomojkať macka. Od dudlíka sme sa odučili asi o dva mesiace – veď ani deti v škôlke nemajú dudlík, ale zato macka máme doma na spanie doteraz. Takže u nás to prešlo celkom dobre, Martinko má rád detský kolektív. Neviem, čo by na to povedali pani učiteľky v škôlke, ale ja som spokojná ako sme to zvládli.

Jana Fialová, redaktorka a web managerka MAMA a ja so synom Davidkom a Riškom: „Začiatky boli rozpačité.“

Môj syn štartoval v škôlke o niečo neskôr ako jeho rovesníci. Nielenže nastúpil rovno do predškolskej prípravy, ale ešte aj koncom septembra, keďže sa nám dovtedy nepodarilo škôlku vybaviť. Vtrhol do zabehnutého kolektívu detí, ktoré sa už nejaký ten rok poznali a nejaký ten týždeň po prázdninách opäť fungovali.

Začiatky boli rozpačité. Prvý týždeň Davidko každé ráno plakal a nechcel vojsť do triedy, pokým ho nevzala pani učiteľka za ruku a neodviedla. Keď sme aj potom po čase prišli, už neplakával, ale nikdy do triedy nevošiel, pokiaľ nezbadal učiteľku. Snažila som sa tento krok neriešiť, nepripomínať mu ho, nerozprávať o jeho plači, naopak, vyzdvihovali sme to pozitívne a zábavné, čo ho v škôlke čakalo. S odstupom času si myslím, že som tie naše poldenné odlúčenia niesla horšie ako on, a tie jeho slzičky, ktoré neboli nárekom, len jemným plačom, som riešila ešte po zvyšok dňa, pokým som pre neho nešla. Samozrejme, on už dávno zabudol, že ráno nejaká tá slza vypadla.

Po 3 mesiacoch mi napísal lístok, ktorý mi nechal na posteli: „Mami, ďakujem, že si ma dala do škôlky, páči sa mi tam.“ To bola posledná bodka, tentoraz som si poplakala ja, ale od dojatia a úľavy, že bol tento krok správny a moje dieťa je v kolektíve šťastné.

Škôlka nás čaká aj tento september, tentoraz s mladším Riškom. Dúfam a verím, že ju zvládneme rovnako ako pri Davidkovi, ktorý si v septembri po prvýkrát sadne do školských lavíc... Myslím si, že dôležité je – neriešiť a dôverovať pedagógom, dieťaťu a rozhodnutiu, ktoré sme urobili.

Jarka s 5-ročným Maťkom a 3-ročnou Hankou: „Malý plakal, že do škôlky ísť nechce, naša dvojročná zasa, že do škôlky chce.“

Nášho drobca sme na škôlku pripravovali asi pol roka dopredu. Pred letnými prázdninami sme sa išli pozrieť na triedu aj celú škôlku a malý sa veľmi tešil, keď budú zo stromov padať listy, pretože vtedy príde ten správny čas na jeho novú životnú výpravu. A veru aj prišiel.

Na svoju prvú škôlkarskú expedíciu nastúpil ako 4-ročný – teda medzi „stredňákov“. Prvé dni boli v pohode, no na tretí deň ráno plakal. Na 4. deň ráno aj večer, 5. deň sa nedá povedať, že by plakal, pretože reval. Ďalšie dni sa niesli v podobnom scenári, až (zrejme z toho) ochorel. Po týždni pauzy opäť plač, vyústilo to až do stavu, keď mi ho pani učiteľka musela vytrhnúť z rúk.

Aj ja som plakala, bolo mi ťažko. Maťko nastúpil do triedy, v ktorej už väčšina svoj prvý škôlkarsky zápas mala za sebou. To bola sčasti výhoda, aspoň tam neplakali všetci. Na druhej strane – aj od neho to vyžadovalo väčšie úsilie zapadnúť do už zabehnutej skupinky. Trpel najmä tým, že tam nechcel spávať. Doma sme ho spávať nenútili, len sme vždy poobede oddychovali, čítali si rozprávky, alebo si pozreli nejaké DVD. Celý deň v škôlke myslel len na to, kedy už poňho prídem. Aspoň tak to opisovala pani učiteľka. Oči mal červené od plaču. A tak sme uzavreli dohodu, že po neho budem chodiť už na obed. Našťastie som mala túto možnosť, pretože som pracovala v jazykovej škole a kurzy boli až v podvečer. Toto bol pozitívny zlom.

Odvtedy už neplakal. Aj keď ešte dlho trvalo, kým sa začal normálne hrať ako iné deti, kým sa uvoľnil a „užíval si“ hry a zábavu, no naša situácia sa zjavne zlepšila a malý sa začal do škôlky, na pani učiteľky aj deti tešiť. Prvýkrát sa vyjadril o tom, že sa teší, keď mali v škôlke maľovať so štetcom. To bolo radosti...
Ešte v začiatkoch boli naše rána značne desivé. Malý plakal, že do škôlky ísť nechce, naša dvojročná malá zasa, že do škôlky chce. Paráda. Teraz po roku vidím, aký veľký prínos to všetko pre nás malo. Akú radosť mi spôsobovali jeho opisy toho, čo zažil, s kým sa rozprával, čo počul, ako sa hrali... Doma nám recitoval nové básničky, nosil pokreslené výkresy, výrobky... Zažil škôlkarského Mikuláša, zapojil sa do programu na Deň matiek, kde tancoval, naučil sa vyšplhať na veľkú šmykľavku... Aj pani učiteľky si veľmi obľúbil. Často sme sa nasmiali, keď ich doma citoval. Obzvlášť jedna z nich, ktorá s nimi bola najčastejšie, mu prirástla veľmi k srdcu. Beátku má pevne zakotvenú v srdiečku. Keď ju ráno uvidel v triede, už sa za mnou ani neobzrel. Tie jeho oči, keď na ňu hľadel – jednoznačná láska.

Takže naše prvé „škôlkovanie“ sme zvládli, aj keď len poldenné. Prinieslo nám mnoho dobrého, nový rozmer života pre nás všetkých. Mínusom bolo, že Maťko býval často chorý, ale tomu sa zrejme v 1. roku škôlky málokto vyhne. Celkovo si myslím, že sme mali šťastie aj na kolektív detí, ktoré neboli bitkársky naladené, na dobré pani učiteľky, ktorým veľmi vďačím za trpezlivosť. Vďaka nim sa už Maťko teší, keď budú padať listy zo stromov, pretože pôjde opäť do škôlky, ale už medzi veľkáčov.